Obsah predchádzajúceho príspevku: „B10.4- Investície do výchovy a vzdelávania občana ako zdroja budúceho príjmu štátu“. Ak zostane občan pracovať v ekonomike rodnej krajiny, tak náklady, ktoré boli investované do jeho výchovy a vzdelávania, sa vrátia. Ak však odíde pracovať do zahraničia, jeho rodná krajina na tom stráca.
————————————————————————————-
Občan zamestnaný v cudzej krajine je až na výnimky – každodenný dojazd za prácou z prihraničných oblastí – v tejto krajine aj ubytovaný. Peniaze, ktoré v zamestnávateľskej krajine zarába, sčasti míňa na svoje každodenné, a aj dlhodobejšie potreby:
1, Zo svojej mzdy si kupuje jedlo, ošatenie, hygienické potreby, predmety denného úžitku, palivo do automobilu, platí si ubytovanie, energie, vodu, telefón, rôzne služby a i. Takýmto spôsobom odvedie do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej je zamestnaný, daň z pridanej hodnoty (DPH) zahrnutú do ceny tých výrobkov a služieb, ktoré si zaplatil.
A kúpou niektorých – štátom určených – výrobkov odvádza občan do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny aj spotrebnú daň (motorové palivá – benzín a nafta, elektrická energia, uhlie, plyn, alkoholické nápoje, tabakové výrobky).
2, Nielenže v každom zakúpenom výrobku a službe (potraviny, hygienické potreby, ubytovanie, energie, holič, telefón …) zaplatí občan DPH či aj spotrebnú daň, ktoré idú v prospech štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny, ale kúpou výrobku, resp. služby pomáha aj domácim výrobcom týchto výrobkov a poskytovateľom služieb.
Pomáha tým, že zakúpením ich produktu alebo služby im pomáha vytvárať zisk, a daň z tohto zisku zasa napĺňa štátny rozpočet krajiny, v ktorej tento náš „emigrovaný“ občan pracuje. Tento vytvorený zisk dovoľuje výrobcovi nielen výrobu udržiavať, ale ju aj rozširovať a priberať ďaľších zamestnancov, čo jednoznačne prospieva ekonomike zamestnávateľského štátu, pretože práca nových zamestnancov generuje tiež dane: daň zo mzdy, DPH a spotrebnú daň.
Teda kúpou výrobkov a služieb v cudzom štáte zabezpečuje náš „emigrovaný“ občan, ktorý je tam zamestnaný, prácu pre výrobcu týchto výrobkov a poskytovateľa týchto služieb, a takto svojou spotrebou podporuje výrobu, t. j. podporuje zamestnanosť v štáte, v ktorom je zamestnaný.
Časť peňazí zo svojej mzdy tak transformuje do miezd občanov zahraničného štátu.
A títo zo svojej mzdy tiež odvádzajú daň do štátneho rozpočtu svojej krajiny, kupujú si zo svojej mzdy výrobky a služby, z ktorých znova odvádzajú DPH, platia spotrebnú daň, a takto vlastne peniaze zo mzdy jedného človeka – nášho „emigrovaného“ občana“ – spotrebované na kúpu nejakého tovaru alebo služby v zahraničnom štáte, spúšťajú reťazovú reakciu odvádzania daní do štátneho rozpočtu ďaľšími občanmi tejto krajiny zamestnávajúcej nášho občana
Čiže takýmto spôsobom vlastne náš „emigrovaný“ občan pomáha ekonomike štátu, v ktorom sa zamestnal.
Nielenže odvádza daň zo svojej mzdy do štátneho rozpočtu cudzieho štátu, ale míňaním svojej mzdy na kúpu tovarov a služieb odvádza ďaľšie financie vo forme dane z pridanej hodnoty (DPH), ako aj spotrebnej dane z týchto výrobkov a služieb, do štátneho rozpočtu cudzej krajiny, a navyše kúpou výrobkov a služieb podporuje zachovanie a rast výroby a zamestnanosti v štáte, v ktorom pracuje.
Na tom, že náš občan pomáha plniť štátny rozpočet nie je nič zlé. Predsa napĺňanie ľubovoľného štátneho rozpočtu je dobrou vecou.
Čo už však nie je to najlepšie, to je to, že ide o napĺňanie, svojím spôsobom, nesprávneho rozpočtu.
Ide o napĺňanie nie toho rozpočtu, z ktorého sa vynakladali peniaze na jeho výchovu a vzdelávanie, ale toho, z ktorého sa na jeho výchovu a vzdelávanie nevynaložilo ani jedno euro a ktorý sa ani najmenšou mierou nepodieľa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Nasledujúci príspevok: „B10.6- Negatívny vplyv času a počtu odídených občanov na ekonomiku ich rodnej krajiny“