Obsah predchádzajúceho príspevku: „B10.7- Nemorálnosť bezplatného odčerpávania pracovnej sily“. Rozsah bezplatného odčerpávania pracovnej sily z novopristúpených členských krajín bohatšími členskými i nečlenskými krajinami Únie už prekročil hranicu únosnosti a závažným spôsobom poškodzuje ich ekonomiky.
——————————————————————————————————————
Problém bezplatného odčerpávania občanov z ekonomík krajín Východnej Európy sa na začiatku 2. polovice 20. storočia javil ako nevýznamný sprievodný jav medzištátnej pracovnej migrácie a začínajúcej globalizácie.
Kvôli železnej opone medzi Západnou a Východnou Európou, existujúcou do r. 1989, vlastne tento problém ani neexistoval.
Po búrlivých udalostiach sprevádzajúcich koniec 80-tych rokov 20. storočia a uvoľnení režimu na hraniciach medzi krajinami Východného a Západného bloku, začínajú občania Východnej Európy čoraz častejšie využívať možnosť zamestnávania sa v ekonomicky bohatších krajinách Západnej Európy.
Prúd odchádzajúcich za prácou, smerujúci z východu na západ, rastie.
Ich odchodu sa spočiatku nevenovala nejaká veľká pozornosť, pretože počet občanov odchádzajúcich z tých ekonomicky slabších štátov Európy do silnejších ekonomík starších členských štátov EU nepredstavoval podstatnejšie ohrozenie počtov pracovníkov v jednotlivých, ekonomicky slabších krajinách Východnej Európy.
Odchod týchto občanov bol zo začiatku chápaný ako výborná príležitosť zamestnávania sa pre občanov mnohých krajín strednej a východnej Európy, zmietajúcich sa v problémoch nie najlepšie zvládaných divokých privatizácií a následne častokrát doslova primitívnym spôsobom vedených reštrukturalizačných procesov v novozískaných podnikoch ich novými majiteľmi.
Procesov mnohokrát zámerne vedených k vytunelovaniu a znehodnoteniu celého podniku, a jeho následnému predaju vopred určenému záujemcovi za zlomkovú cenu.
A charakteristickým sprievodným znakom týchto „ozdravovacích procesov“ v jednotlivých podnikoch bolo prepúšťanie množstva zamestnancov v snahe „zefektívnenia“ výrobného procesu.
Mnohí z prepustených zamestnancov, samozrejme, privítali možnosť zamestnania sa v ekonomikách západných krajín s vyššími mzdami, pre ktoré boli zasa títo pracovníci z Východnej Európy lacnou pracovnou silou, výborne sa hodiacou na zaplátanie dier na domácom trhu práce, pri obsadzovaní neatraktívnych pracovných miest nepopulárnych pre občanov z radov domáceho obyvateľstva.
Naše východné štáty boli vlastne radi, že nemusia riešiť problém zamestnanosti počas všeobecného uvoľnovania pracovníkov v privatizovaných závodoch a podnikoch, a západné krajiny si týmto spôsobom vyriešili problém obsadenia pracovných miest v svojich ekonomikách, pracovných miest neatraktívnych pre domáce obyvateľstvo.
Počet odchádzajúcich občanov z krajín strednej a východnej Európy do krajín Západnej Európy narastá.
Prichádza rok 2004, rok prijatia ôsmich krajín Východnej Európy (Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Slovinsko).
Tieto štáty sa podľa dohody stávajú rovnoprávnymi členmi EU.
Až na určité, časovo obmedzené výnimky chrániace pracovné trhy niektorých starších členov EU, sa im dokorán otvárajú dvere pre voľný pohyb ich občanov po území EU, dvere pre zamestnávanie ich občanov v ekonomikách hospodársky silnejších starších členských štátov EU. A prúd občanov z novopristúpených krajín EU – snažiacich sa zamestnať sa v západných ekonomikách – rastie čoraz viac.
Nasledujúci príspevok: „B10.9- Bolestné odčerpávanie pracovnej sily v kritických profesiach“