Štát, jeho predstavitelia a zástupcovia, naháňajú a trestajú za odkotúľavané šestáky každého, koho sa neboja, a pritom im unikajú zlatučké jagavé dukáty, ktoré patria nám všetkým, ktoré visia priamo pred nami, ako šťavňaté jabĺčka.
Stačí len natiahnuť ruku a odtrhnúť ich.
Ale o tie sa nehlásime. Nechceme vedieť, že máme na ne plný nárok.
Bojíme sa ten plne oprávnený nárok vzniesť, bojíme sa, aby sme náhodou niekoho neurazili, aby sme sa niekoho nedotkli?
Niekoho vyššie postaveného, mocnejšieho, bohatšieho, niekoho, kto je taký drzý, že si na tej drzosti vybudoval svoj biznes, svoju prosperitu … na úkor nás všetkých, na úkor tých najzraniteľnejších … detí, starých ľudí, nemocných.
Bojíme sa povedať niečo tým, ktorí si tú pravdu oprávnene zaslúžia povedať rovno do očí, tým, ktorí nás okrádajú, tým, ktorí sa nám snažia nanútiť smer pochodu výhodný len pre nich, nie pre nás všetkých.
Bojíme sa povedať niečo tým mocným či bohatým nielen v našej krajine, ale aj tým zvonka, tým mimo našej rodnej krajiny, ktorí nám nanucujú smer pomáhajúci ich krajinám na úkor tej našej, tej našej už dosť ožobračenej, pomaly, ale neustále a čoraz viac zachádzajúcej do ríše zničujúceho ekonomického kolapsu.
Bojíme sa niečo povedať im … ale už sa nebojíme ničiť tých najdrobnejších, tých najslabších, tých, ktorí tento štát živia svojou každodennou namáhavou prácou, ktorí nám dôverujú, pretože nemajú inú možnosť.
A dúfajú, že im pomôžeme.
Bohužiaľ, nie, nepomôžeme.
„Nie, nie, do toho nejdeme, to je niečo nové. My svoje máme a … a tí najbiednejší, tí, ktorým by to najviac pomohlo? Vydržali doteraz, vydržia aj naďalej. Na veky vekov.“
Štát ide zodrať toho drobného občana a malého podnikateľa z kože, a ten veľkopodnikateľ, ten nadnárodný podnikateľ, bohatý, úspešný, s dobrým tímom právnikov a známosťami na najvyšších miestach, tak ten vyhráva, mnohokrát aj vtedy, keď pravdu nemá.
Ale veď pravdu … pravdu si predsa kúpi.
Nie, nie tú pravdu ozajstnú, ale tú, akú chce on, akú potrebuje on, aká vyhovuje jeho zámerom, tú svoju, tú jeho, tú, ktorá sa mu páči. Každá pravda sa dá vyrobiť, každá pravda sa dá kúpiť, rozhoduje len výška sumy, ktorú za ňu treba dať.
Keď vy ste dlžný štátu, tak … jajže, Bože, strach veliký, … beda, prebeda … pre vás.
Ale keď je štát dlžný vám … nič sa nestalo, nič sa nedeje, … neotravujte,… čakajte, … postavte sa do radu.
Dane sú tým, čo držia každý štát nad vodou.
Dane sú tým, čo mu pomáhajú nielen udržiavať doterajšiu činnosť, doterajšiu aktivitu štátu, ale aj rozbiehať nové projekty v rôznych oblastiach ekonomiky, napr. projekty také dôležité pre našu spoločnosť, projekty zamerané na sociálnu oblasť.
Projekty, ktorých cieľom je zlepšenie kvality bežného života nielen vybraných jedincov, ale všetkých občanov. Hlavne však tých najzraniteľnejších skupín občanov, akými sú dôchodcovia, deti a zdravotne postihnutí občania.
A úspešnosť prevedenia týchto projektov závisí jednoznačne aj od finančných prostriedkov, ktoré tí, ktorí chcú tieto projekty realizovať, majú k dispozícii.
Ale štátny rozpočet poskytne len toľko, koľko si môže dovoliť.
Čím viac vyberie od občanov vo forme daní, tým viac peňazí môže rozdeliť do určených oblastí ekonomiky. Rozdeliť aj na sociálne ciele, na sociálne projekty.
Do štátneho rozpočtu vyberie štát tým viac, čím efektívnejší je systém vyberania. Čím je účinnejší. A účinnosť vyberania závisí aj od uvedomenia si občanov, aké dôležité je odvádzať dane, aký nesmierny význam to má pre nás všetkých.
Od uvedomenia si, ako môžu vybrané dane pomôcť zlepšiť nedobrú situáciu v mnohých oblastiach ekonomiky. Zlepšiť nedobrú situáciu aj v sociálnej oblasti.
To uvedomenie si významu vyberaných daní prináša oveľa, oveľa väčší efekt než reštrikčné opatrenia.
Koľko z nás je takých, ktorí sa z tých kedysi dávno dôverčivých, naivných a snažiacich sa poctivo dodržiavať zákony, dodržiavať tie oficiálne normy a požiadavky kladené na nás zo strany štátu, snažiacich sa prispôsobiť tomu, čo vyžadoval štát, zmenili na tých „skúsenejších“, zmenili z tých prispôsobivých na tých neprispôsobivých, zmenili sa na tých najprispôsobivejších danému stavu v spoločnosti?
Zrejme je nás veľa, veľmi veľa. Je nás mnoho tých, ktorí využívajú, čo sa len dá, na vlastné obohatenie sa.
Je nás mnoho tých, ktorí sa ideálne prispôsobili pravidlám a zákonom dokonalého korupčného systému ovládajúceho našu spoločnosť.
Tí mnohí, prispôsobení, sú všade, v rôznych profesiách, v takmer každej, na všetkých stupňoch spoločenského postavenia. Od tých najslabších a najbiednejších až po tých najbohatších a najmocnejších.
Nedokonalý systém – ktorý od občanov chce, aby boli prispôsobiví, aby sa prispôsobili jeho častokrát nerozumným pravidlám a zákonom – svojou zlou funkčnosťou či nefunkčnosťou spôsobil, že mnohí ľudia sa naozaj prispôsobili aktuálnemu korupčnému stavu v spoločnosti, a stali sa neprispôsobiví z hľadiska požiadaviek štátu.
Dokonale sa prispôsobili danej situácii, a stali sa najprispôsobivejší.
Veď predsa – tak to povedal aj Darwin – prežijú len tí najprispôsobivejší.
A práve uvedomenie si občanov, ako môžu peniaze vybraté formou daní pomôcť v zlepšení neutešenej situácie v zdravotníctve, v školstve, v zlepšení situácie tých, ktorí celý svoj život pomáhali svojej rodnej krajine a odvádzali jej svoje dane, čiže v zlepšení situácie dôchodcov, ako aj v zlepšení situácie zdravotne postihnutých i detí, tak práve toto uvedomenie si významu odvodu daní, môže pomôcť navodiť úplne nový postoj občanov k tým, ktorí sa snažia štát o tieto dane pripraviť.
Uvedomenie si významu daní pre nás všetkých môže pomôcť vzniku postoja kritického a odsudzujúceho únik daní ako okrádanie nás všetkých.
A aj preto by mal štát k problematike úniku daní zaujať skutočne spravodlivý, ale nekompromisný, rozhodný a tvrdý postoj, prejavujúci sa napr. aj systémom prísnych trestov hroziacich za tieto úniky. Trestov, ktoré by slúžili ako výstraha pre tých, ktorí by chceli štát okradnúť, slúžiacich ako satisfakcia zasa pre tých, ktorí rešpektujú štátom nastavené právne normy týkajúce sa odvodov daní.
Systémom prísnych trestov, spravodlivo postihujúcich všetkých, ktorí zámerne o tieto dane štát pripravujú, s cieľom obohatiť sa na úkor iných.
A na úkor iných znamená aj na úkor tých najzraniteľnejších skupín obyvateľstva, ako dôchodcov, zdravotne postihnutých, detí.
Ale ten systém prísnych trestov by mal platiť pre všetkých.
Nielen pre tých chudobných, pre tých, ktorí nemajú na právnikov, ktorí nemajú známosti na tých správnych miestach a ich život je nesmiernou lopotou a bojom o prežitie svojej rodiny, o zabezpečenie svojich detí, ale ten systém by mal platiť aj pre tých mocných a bohatých, pre tých najbohatších, pre tých, ktorí si kúpia každého.
Pretože, bohužiaľ, reálna skutočnosť je na zaplakanie. Ten občas obvinený bohatý a mocný, tak ten sa nakoniec väčšinou ukáže ako to „najnevinnejšie stvorenie na svete“, na toho sme prikrátki, a ten chudák, bohužiaľ, … tak tomu sme schopní napariť aj desať rokov za ukradnutý rohlík.
Veľkú úlohu v boji proti daňovým únikom by mali prevziať médiá, ako prostriedky snáď s najväčším vplyvom na obrovské masy obyvateľstva.
Na jednej strane zdôrazňovanie významu daní pre najviac kritické oblasti ekonomiky, akými sú zdravotníctvo, školstvo, dôchodkový systém, poukázanie na to, aké problémy v týchto oblastiach hospodárstva nastávajú práve v dôsledku sumárneho efektu väčších či menších daňových únikov a korupcie, a na druhej strane verejné poukazovanie na prípady spojené s daňovými únikmi, by boli obrovskou službou, ktorú by médiá odviedli v prospech štátu, v prospech celej spoločnosti.
Treba vytvoriť spoločenský tlak na to, aby tí, ktorí tieto daňové úniky páchajú – bez ohľadu na ich spoločenský status a bohatstvo – boli celou spoločnosťou braní nie ako moderní Jánošíci, ale ako vrahovia a ničitelia spoločnosti. Aby boli chápaní ako vrahovia a ničitelia tých najzraniteľnejších skupín obyvateľstva, akými sú dôchodcovia, deti a zdravotne postihnutí.
Veď koľkí ľudia ešte mohli žiť, keby im bol podaný účinnejší liek. Účinnejší, ale drahší. Taký, ktorý sa užíva v bohatšom zahraničí. V tom zahraničí, v tom zdravotnom systéme, v ktorom peniaze na tieto lieky sú.
Áno, v jeho zdravotnom systéme peniaze na lepšie lieky sú. Aj vďaka vyššej efektívnosti jeho daňového systému, aj vďaka lepšiemu mechanizmu výberu daní, aj vďaka rýchlejšiemu a razantnejšiemu postupu voči tým, ktorí daňové úniky páchajú.
Koľkí občania ešte mohli žiť, keby bola ich choroba skôr diagnostikovaná.
Aj vďaka tomu, že by nemuseli toľko čakať na rôzne vyšetrenia. Aj vďaka tomu, že by nechýbali lekári kvôli ich odchodu do zahraničia.
Aj vďaka tomu, že by nechýbali kvalitné prístroje a zariadenia potrebné na vyšetrenia, na diagnostiku.
Tí, čo krátia dane, sú predsa tiež vrahovia, vrahovia chorých ľudí, ktorým sa nedostala adekvátna lekárska starostlivosť, pretože na ňu chýbajú peniaze. Aj tie, neodvedené na daniach.
Tí, čo krátia dane, a tiež aj tí, čo rozkrádajú naše spoločné peniaze, tie peniaze, na ktoré sme sa skladali my všetci prostredníctvom odvádzaných daní, tí, ktorí rozkrádajú náš štátny rozpočet, ktorí si privlastňujú to, čo im nepatrí, čo naopak patrí nám všetkým, tak to sú tiež vrahovia mnohých dôchodcov, ktorí si zo svojho biedneho dôchodku častokrát nemôžu dovoliť kúpu či doplatenie potrebných liekov, a tak sa z nich stávajú farmaceutickí odborníci, ktorí si z predpísaných liekov sami vyselektujú lieky nevyhnutné na prežitie.
Tie nevyhnutné na prežitie, a tie, ktoré sú potrebné len na „zlepšenie komfortu žitia“. Bez nich sa predsa zaobídu, ale bez chleba a platby za nájom, elektrinu a plyn už ťažko.
Načo sú niekomu drahé lieky, pri bývaní pod mostom či na vlakových alebo autobusových staniciach, alebo v šachtách, ktorými vedie potrubie s teplou vodou.
Zaobídu sa bez liekov, ktoré im v kolabujúcom bezplatnom zdravotníctve netreba.
Pretože na tie „bezplatné“, pre dôchodcov, v „bezplatnom“ zdravotníctve, chýbajú štátu peniaze. Aj tie peniaze, neodvedené na daniach, neodvedené konkrétnymi osobami či firmami, neodvedené konkrétnymi subjektami, aj tie peniaze, ktoré sa rozličnými korupčnými a netransparentnými postupmi preliali zo štátneho rozpočtu do mnohých súkromných vrecák.
A štátnemu rozpočtu chýbajú aj tie peniaze, ktoré by našej krajine náležali ako spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy tých občanov, ktorí sú bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších členských i nečlenských krajín Únie, sú v nich zamestnávaní a svojou prácou prinášajú týmto ekonomikám zisky. Avšak tieto zahraničné krajiny zamestnávajúce našich občanov sa ani tou najmenšou mierou nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania našich občanov.
Veď len zo Slovenska odchádza ročne za prácou do zahraničia 350 000 jeho občanov.
A náklady, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania dosahujú minimálnu hodnotu 29 miliárd eur [1].
Na tie náklady sa skladali všetci občania Slovenska, všetci spoluobčania týchto odídených občanov.
Je to zbytočná strata značnej sumy peňazí vydaných z nášho rozpočtu, strata tých peňazí, na ktoré sa skladali aj tí, čo len s námahou zabezpečujú prežitie svojej rodiny, svojich detí, zo svojich častokrát žobráckych platov.
(viď príspevok „B10.7- Nemorálnosť bezplatného odčerpávania pracovnej sily“ [2])
Treba vytvoriť spoločenský tlak na to, aby tí, čo zámerne krátia a neodvádzajú dane, dane, ktoré by odviesť mali, boli spoločensky braní ako tí, ktorí ožobračujú naše deti, našich rodičov na dôchodku, ktorí ožobračujú nás všetkých.
Aby tí, čo nás okrádajú, sami nepríjemne vnímali či pociťovali, ako ich spoločnosť odsudzuje.
Ale hlavne, a to je najdôležitejšie pri zmene myslenia ľudí v otázke výberu daní, aby sme si boli pri výbere daní rovní, aby sme sa nečlenili na tých rovných a na tých rovnejších.
Dosiahnutie psychologickej zmeny v postoji ľudí k problematike odvodu a úniku daní prostredníctvom rôznych celospoločenských kampaní, vedených samozrejme hlavne pomocou médií, vyjde štát iste lacnejšie a s dosiahnutím väčšieho efektu než štyri mechanizované divízie protidaňových únikov, ktoré pohltia množstva nákladov bez zaručených výsledkov, a taktiež nie sú stopercentne odolné voči všetkoprežierajúcej korupcii.
Reštrikčné opatrenia, samozrejme, nesmú chýbať, sú veľmi dôležité, ale najviac pomôže zmena nastavenia občanov k problematike odvodu daní. Zmena nazerania na tých – aj tých najbohatších, najvýznamnejších a najvplyvnejších – ktorí sa tomuto plateniu daní pomocou šikovných právnikov či iných odborníkov vyhýbajú pomocou takmer neobmedzenej moci korupčných peňazí.
Treba dosiahnúť stav, že ľudia budú na tých, ktorí sú príčinou daňových únikov a ktorí rôznymi spôsobmi obchádzajú platenie daní, nazerať ako na niekoho, kto okráda ich deti, rodičov, kto okráda dôchodcov, kto sa priživuje a parazituje na nás všetkých, kto je tiež príčinou toho, že nielen zdravotníctvo a školstvo, ale aj ďaľšie oblasti ekonomiky sú v takom stave akom sú.
Ak presvedčíme ľudí o tom, že poctivý odvod daní je zárukou ich lepšej budúcnosti, lepšej budúcnosti ich rodín, ich detí, ale hlavne ak tí, čo reprezentujú občanov, teda ich volení zástupcovia na nižších, vyšších či aj tých najvyšších miestach, tí, ktorí majú brániť ich záujmy, tak ak to pochopia aj oni a pôjdu svojim občanom príkladom, tak máme vyhrané.
[2] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/21/b10-7-nemoralnost-bezplatneho-odcerpavania-pracovnej-sily/
Celá debata | RSS tejto debaty