Keď v štátnej pokladnici, v štátnom rozpočte, chýbajú peniaze, tak sa to štát snaží dohnať buď zvýšením starých, alebo zavedením nových daní, rôznymi poplatkami za to, tamto či toto, novým zaťažením obyvateľov i podnikateľov.
Hlavne drobných podnikateľov.
Ale prečo sa najprv nepokúsime pozrieť, kde sa tie peniaze strácajú, kde odtekajú?
Zodpovední, ktorí s tým môžu niečo robiť, ktorí sa aspoň môžu pokúsiť o zastavenie tohto zbytočného odlivu financií, nejavia nejakú výraznejšiu snahu na vyriešenie tohto problému, problému, na ktorý doplácame všetci?
Prečo sa nezaujímame, že z akých príčin tie peniaze odtekajú, či naozaj odtekať musia, a ak áno, či nie je možné tento ich odtok spomaliť, alebo dokonca zastaviť, a ak áno, tak za akých podmienok?
Prostredníctvom daňových a ďaľších inštitúcií štát dozerá na to, aby od občana dostal aj tú najmenšiu sumu, o ktorej rozhodol, že mu patrí.
Naháňa občana a drobného podnikateľa za daňovú podlžnosť v rádoch desiatok eur, hrozí mu exekúciou a bez milosti ju aj prevedie, ale to, že mu veľa ráz unikajú peniaze v miliónoch, desiatkach či stovkách miliónov eur len vďaka strachu či nezáujmu, korupcii a neschopnosti kompetentných inštitúcií a kompetentných ľudí, tak to sa akosi nerieši, nad tým sa už prižmurujú oči.
Aj „zásluhou“ tých kompetentných, ktorí rozhodujú v štáte o dôležitých finančných otázkach, tých kompetentných, ktorí štátne financie „zodpovedne“ prideľujú tým či iným, aj zásluhou týchto ľudí vznikajú miliónové straty pre štát, straty pre nás všetkých.
Ale za tieto straty, za dôsledky nerozumných rozhodnutí ľudí na kompetentných miestach, nerozumných rozhodnutí veľakrát „logicky“ prijatých pod podmaňujúcim vplyvom korupčných peňazí, už nikto nezodpovedá, a vzniknuté straty sa prenesú na plecia všetkých občanov.
Za neschopnosť, úplatnosť a nedostatočnú profesionalitu zodpovedných na kompetentných miestach platia všetci.
Avšak tí kompetentní, na rozdiel od tých drobných občanov, na rozdiel od drobných podnikateľov, tak tí sú nepostihnuteľní, zodpovedajú sa tak maximálne v rovine morálnej.
Ale v rovine finančnej či trestnoprávnej zriedkakedy.
Štát naháňa drobných ľudí kvôli nedoplatku nedosahujúceho výšku tridsať eur, ale sám nerobí nič v otázke straty stoviek miliónov eur vynaložených na vzdelávanie občanov, ktorí odídu po skončení vzdelávacieho procesu za prácou do zahraničia.
A to sa týka činnosti nielen tých vlád od nášho vstupu do EU v r. 2004, ale všetkých od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Pretože tento problém, problém bezplatného odčerpávania pracovnej sily, existuje v narastajúcej miere minimálne odvtedy.
Štát sa nedovoľuje firmám, ktoré majú podlžnosti voči štátnej pokladnici, zúčastňovať na rôznych štátnych zákazkách.
A to je správne. Tak to má byť.
Ale či hľadí takýmto prísnym okom štát aj na seba?
Pretože on – štát – má tiež podlžnosti, obrovské podlžnosti voči nám všetkým.
Podlžnosti vo forme peňazí, našich peňazí, peňazí jeho občanov, ktoré formou nákladov na vzdelávanie občanov vložil do vzdelávacieho procesu, ale už nezabezpečil, aby sa tieto peniaze nejakým spôsobom vracali v prípade, ak odídu títo občania za prácou do zahraničia.
Rozlúsknuť tento oriešok bude veľmi ťažká vec, ale kto už len iný než štát je kompetentnejší, aby tento problém riešil, aby ho rozlúskol?
Veď ak nie štát, tak potom kto iný s tým môže ešte niečo robiť?
A tento problém nepostihol len náš štát.Týmto problémom sú postihnuté všetky novopristúpené členské štáty EU.
A nielen štáty Únie. Sú tým postihnuté mnohé krajiny, hlavne tie ekonomicky chudobnejšie, na celom svete.
Jeden štát dokáže málo. Ale spoločným úsilím, spojením viacerých, sa dá dosiahnuť viac, oveľa viac.
Naháňame drobných ľudí kvôli malým neodvedeným čiastkam, ale to, že nám každým občanom odídeným za prácou do zahraničia nenávratne odchádzajú náklady investované rodičmi a štátom do jeho výchovy a vzdelávania, tak to nevidíme či nechceme vidieť.
Tie náklady na prípravu jedného občana, náklady na jeho výchovu a vzdelávanie do jeho 18. roku života, predstavujú len na Slovensku hodnotu 82 000 eur [1], a to sú len úplne základné minimálne náklady.
Tých 82 000 eur, to sú náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy jedného občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu. To sú náklady bez minimálneho zisku.
A v prípade prípravy budúceho pracovníka-odborníka, ktorý potrebuje k vykonávaniu svojej profesie aj vysokoškolské vzdelanie, sú tieto náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie oveľa vyššie.
Napr. náklady na prípravu lekára, teda náklady na jeho výchovu a vzdelávanie vynaložené do ukončenia vysokoškolských lekárskych štúdií, dosahujú hodnotu minimálne 128 000 eur [1].
Štát je veľmi zlý podnikateľ, keď si bez najmenšieho protestu necháva brať to, čo mu právom patrí. Je to nepochopiteľné.
A štát, to sú, predsa, konkrétni ľudia na konkrétnych miestach s konkrétnymi právomocami, a aj s konkrétnymi platmi, na ktoré sa im skladajú ich konkrétni spoluobčania.
Sú to konkrétni ľudia, ktorí ten štát symbolizujú, ľudia, ktorí sú nielenže kompetentní brániť záujmy štátu, brániť záujmy svojich spoluobčanov, brániť záujmy tých, ktorí si ich vybrali ako najvhodnejšie osoby na obranu svojich práv, ale ktorí sú povinní brániť tých, ktorých zastupujú, ktorí sú povinní brániť práva tých, ktorí si ich vybrali.
Podľa analýzy pobočky zahraničnej banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, sa počet občanov Slovenska pracujúcich v zahraničí pohybuje nad 350 000.
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“ [2]
Pracujme s údajom nie 350 000 občanov Slovenska pracujúcich v zahraničí, ale v záujme väčšej dôveryhodnosti a ústretovosti a férovosti voči tým, ktorých upozorňujeme na doteraz nevyriešený problém bezplatného odsávania pracovnej sily, znížme túto hodnotu o 35 percent, čiže:
350 000 – (350 000 : 100) x 35 = 350 000 – 122 500 ≐ 227 500 občanov Slovenska, pracujúcich v zahraničí
227 500 slovenských občanov zamestnávaných v zahraničí, a 82 000 euro náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie každého tohto občana. Tak to je spolu:
227 500 x 82 000 eur = 18,66 mld. eur ≐ 19 mld eur
Výrobné prostriedky za 19 mld eur, bezplatne prenajaté našou krajinou bohatším členským i nečlenským krajinám Únie na dobu neurčitú.
Pravidelne každý rok, každý mesiac, týždeň či deň, sú výrobné prostriedky „pracovník Made in Slovakia“, v hodnote 19 mld. eur, využívané či zamestnávané v ekonomikách zahraničných štátov.
Využívané len za mzdu pracujúcich občanov. Len za ich mzdu.
A žiadna spoluúčasť týchto bohatších krajín – teda tých krajín, ktoré našich spoluobčanov bezplatne odčerpávajú a ich zamestnávanie prináša ich ekonomikám zisky – na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto zamestnávaných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania sa, vynaložené v ich rodnej krajine, na Slovensku.
Veď ak nejaká firma, napr. bezpečnostná agentúra, prenajíma svojich pracovníkov, tak ich prenajíma za sumu, ktorá nezahŕňa len výšku mzdy pracovníka, ale vo výške sumy prenájmu sú okrem mzdy pracovníka zahrnuté aj náklady firmy spojené s týmto pracovníkom a, pochopiteľne, je v sume prenájmu zahrnutý aj určitý zisk tejto firmy. (Podrobnejšie je táto problematika opísaná v príspevku „D13- Potreba nových ekonomických vzťahov medzi štátmi“ [3])
Avšak Slovensko, ktoré v podstate prenajíma svojich občanov na prácu do zahraničia, dostáva za tento prenájom sumu, ktorá zahrňuje len mzdu prenajatého pracovníka, ale v tejto sume už nie sú zahrnuté žiadne náklady vynaložené v dlhodobom procese prípravy tohto prenajímaného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, a už vonkoncom nie je do sumy prenájmu zahrnutý zisk Slovenska z prenajímania svojho občana.
A to už nehovoríme o tom, že medzi týmito 227 500 občanmi pracujúcimi v zahraničí je veľké množstvo tých, ktorí môžu svoju profesiu vykonávať len vďaka vysokoškolskému vzdelaniu (lekári, programátori, konštruktéri a i.).
Náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie sú predsa oveľa vyššie než suma 82 000 eur, uvažovaná ako náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie do 18. roku, teda ako náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie do ukončenia stredoškolských štúdií.
A suma 19 mld eur by sa tak navýšila o náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie počas vysokoškolských štúdií.
Čiže, koľko by si Slovensko malo vlastne účtovať za ročný prenájom týchto 227 500 výrobných prostriedkov „pracovník“ pracujúcich v zahraničí, ktorých minimálna „výrobná cena“ dosahuje hodnotu 19 mld. eur? .
Postavme si opäť túto otázku: „Koľko by si malo účtovať Slovensko za prenájom 227 500 výrobných prostriedkov „pracovník“, s výrobnou hodnotou 19 mld. eur?“ do trocha inej roviny.
Slovensko dalo k dispozícii bohatším členským krajinám EU do bezplatného prenájmu na jeden rok 227 500 výrobných prostriedkov „pracovník“, na výchovu a vzdelávanie ktorých vynaložilo 19 mld. eur, t. j. ktorých výrobná cena je 19 mld. eur.
Či by nebolo spravodlivým vyrovnaním sa, spravodlivou kompenzáciou za poskytnutie týchto slovenských občanov ekonomikám bohatších členských krajín EU, taký postup, že by tieto bohatšie členské krajiny, ktoré slovenských občanov zamestnávajú, dali Slovensku tiež do bezplatného prenájmu nejaké výrobné prostriedky vo výrobnej cene 19 mld. eur.
A tiež by dali Slovensku tieto výrobné prostriedky do bezplatného prenájmu vždy na obdobie jedného roka.
Dali by Slovensku výrobné prostriedky podľa jeho požiadaviek.
Čiže Slovensko by dostalo do bezplatného prenájmu to, čo by potrebovalo pre svoje hospodárstvo: zdravotnícku techniku, PC techniku, vybavenie pre školy, výrobné linky, stroje a rôzne zariadenia pre závody a podniky, dopravné prostriedky, nákladné autá, cestné a stavebné stroje, kompletné vybavenia nemocníc atď.
Podrobnejšie je tento spôsob vyrovnávania sa (aj s pripojenými príkladmi) za prenájom slovenských občanov-pracovníkov zahraničným ekonomikám, spôsob, ktorý je oveľa spravodlivejší než ten súčasný spôsob vyrovnávania sa – pri ktorom nedostáva Slovensko za prenájom svojich občanov do zahraničia ani jedno jediné euro, teda pri ktorom nedochádza ani k minimálnej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy našich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu – podaný v príspevku „A12.1- Cena slovenských pracovníkov zamestnávaných v zahraničí“ [4].
Výrobná cena týchto výrobných prostriedkov, bezplatne využívaných ekonomikami bohatších členských i nečlenských krajín Únie a presahujúca hodnotu 19 mld. eur, už nikoho nezaujíma.
Nikoho nezaujíma výrobná cena či výrobné náklady, ktoré museli byť vynaložené počas dlhodobej prípravy týchto slovenských občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu.
Už nikoho nezaujímajú výrobné náklady, ktoré museli počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania týchto v zahraničí pracujúcich slovenských občanov zaplatiť ich spoluobčania v rodnej krajine.
Ale veď predsa podľa jedného zo základných ekonomických zákonov – platiacich od vzniku ľudstva, platiacich na celom svete, platiacich v každom type spoločnosti – náklady sa vždy kompenzujú zo zisku, ktorý vznikne ich vynaložením.
Ak práca našich občanov v zahraničí prináša zahraničným ekonomikám zisk – a ona im ho, samozrejme, prináša – tak potom by sa tie zahraničné krajiny, ktoré týchto našich občanov zamestnávajú, mali podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.
Mali by sa teda podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v rodnej krajine týchto zamestnávaných zahraničných občanov, teda vynaložených na Slovensku.
Ale sa nepodieľajú. Lebo … lebo rovní a rovnejší.
Obrovské straty vo forme množstva občanov odídených za prácou do zahraničia len z hľadiska nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie. O stratách, vzniknutých stratou potenciálnych daní, ktoré by mohli títo občania generovať pri zamestnaní sa v domácej ekonomike – daň z ich mzdy, daň z pridanej hodnoty či spotrebná daň, ako aj daň zo zisku, ktorý svojou prácou prinášajú svojmu zahraničnému zamestnávateľovi – ako aj o strate odvodov na dôchodkové a zdravotné zabezpečenie, už ani nehovoriac.
[3] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/31/d13-potreba-novych-ekonomickych-vztahov-medzi-statmi/
ale na druhej strane tu máme prísun... ...
žijeme v diablovom systéme...:-) ...
Výborné zhodnotenie +++++++++ Žijeme vo veľmi... ...
No a? Na to kašlať! Podporte UA! ...
Celá debata | RSS tejto debaty