Obsah predchádzajúceho príspevku: „B10.6- Negatívny vplyv času a počtu odídených občanov na ekonomiku ich rodnej krajiny“. Čím viac občanov odíde za prácou do zahraničia a čím dlhší čas v zahraničí pracujú, tým je to väčšia škoda pre ich rodnú ekonomiku.
———————————————————————————————–
Každá vec, každý jav a každý proces sa vyznačujú tak pozitívnymi, ako aj negatívnymi vlastnosťami, majú svoje dobré, a aj zlé stránky. A tak je to aj s pracovnou migráciou medzi jednotlivými štátmi, t. j. s medzištátnou pracovnou migráciou. K jej hlavným pozitívnym črtám patrí možnosť práce v zahraničí za vyššiu mzdu, lepšia možnosť pracovnej sebarealizácie, spoznávanie iných krajín, a i.
A tie negatíva?
Nuž, ten nepríjemný sprievodný jav, akým je neférové a nemorálne bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z ekonomík hospodársky slabších štátov, nie je v skutočnosti negatívnou črtou medzištátnej pracovnej migrácie – a teda nie je ani negatívnou črtou globalizácie charakterizovanej zvýšenou pracovnou migráciou – z toho dôvodu, že by samotné odčerpávanie pracovnej sily bolo škodlivé.
Odchod občanov za prácou do zahraničia je proces, ktorý, prirodzene, aj v súvislosti s globalizáciou, bude nadobúdať čoraz väčšie rozmery. V dôsledku vývoja budú ľudia čoraz viac odchádzať pracovať za hranice rodnej krajiny. Tých odchádzajúcich občanov bude čoraz viac a viac.
A tým negatívnym znakom – doteraz neriešeným a neošetreným – ktorý sa k tomuto odchodu občana do inej krajiny za prácou viaže, je vlastne to, že odchodom občana do zahraničia sa prudko znižuje efektivita nákladov, ktoré boli v rodnej krajine občana vynaložené v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania.
Tieto náklady sú pre rodnú krajinu občana tým menej rentabilné, tým menej jej prinesú zisku, tým viac klesá pravdepodobnosť, že sa vrátia v plnej výške, resp. že sa vráti aspoň časť týchto nákladov, čím dlhšie pracuje občan v zahraničí, čím menej času prepracuje v rodnej ekonomike.
Medzištátna pracovná migrácia bola vždy „bezplatná“ v tom zmysle, že jednoducho občania jedného štátu odchádzali za prácou do iného štátu bez toho, aby si štáty medzi sebou – na základe určitého dohodnutého spôsobu – spravodlivo, resp. primerane, kompenzovali náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov.
To spravodlivé, resp. primerané kompenzovanie, znamená, že ide o kompenzáciu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana, ktorej výška je úmerná dobe zamestnávania sa daného občana v zahraničnej krajine.
To, že dosiaľ nikto nežiadal nápravu tohto neprirodzeného stavu nemorálnym spôsobom obohacujúceho ekonomiky jedných krajín na úkor druhých, tých slabších, tak to je skôr dôsledkom toho, že ťažia z toho hlavne tie silnejšie ekonomiky, tie väčšie a mocnejšie, ktoré, prirodzene, sa nechcú tohto „výdobytku“ – prinášajúceho im ich zisky na úkor tých ekonomicky slabších krajín – vzdať.
A preto, prirodzene, nebudú sa snažiť odstrániť stav, ktorý im vyhovuje, ktorý ich obohacuje na úkor druhých.
Kým bol počet odčerpávaných pracovníkov nejakej krajiny malý, rádove desiatky, stovky či tisícky osôb, tak sa to dalo akceptovať.
Nie, že by to pre ekonomiku krajiny, z ktorej občania odchádzali za prácou do zahraničia, neznamenalo straty. To nie. Straty to boli. Ale straty nie až tak vysoké, straty akceptovateľné.
Áno, skutočnosť, že už vtedy to bol zlý jav, jav negatívny, už od odchodu toho prvého občana do zahraničia, tak to nemožno poprieť. Už vtedy prichádzala rodná krajina tohto občana o náklady, ktoré vynaložila počas dlhodobého procesu jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.
Ale vzhľadom na relatívne nízke množstvo občanov odchádzajúcich do zahraničia – v porovnaní s množstvom všetkých pracujúcich občanov, ktorí zostávali pracovať v rodnej ekonomike – sa tento negatívny jav bezplatného odčerpávania produktívnych občanov inými krajinami dal akceptovať.
Ale teraz už dochádza k tomu, že tento počet odčerpávaných osôb z krajiny nielenže prekračuje desaťtisíce, ale on už dosahuje státisíce či dokonca milióny osôb (Ukrajina).
Ten počet odčerpávaných občanov to už nie sú len nejaké jednotky promile z celkového počtu pracujúcich či produktívnych občanov danej krajiny, to sú už jednotky percent častokrát atakujúce hranicu desiatich percent. Či dokonca túto hranicu aj prekračujúce.
Tým bezplatným odčerpávaním občanov prichádzajú rodné krajiny odčerpávaných osôb minimálne o náklady vynaložené počas prípravy týchto pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda prichádzajú o náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.
Čím viac je tých osôb odchádzajúcich do zahraničia, tým väčšie straty vznikajú pre ich rodnú ekonomiku a po prekročení určitého počtu odčerpávaných občanov sú už tie straty pre ekonomiku devastačné. Straty rodnej ekonomiky vznikajúce v dôsledku odchodu kvalifikovanej pracovnej sily schopnej vytvárať hodnoty a prinášať dane či odvody už ani nespomínajúc.
Samozrejme, problémom sa to bezplatné odčerpávanie pracovníkov stáva nie z dôvodu,že sa odčerpáva určité množstvo pracovníkov prekračujúcich daný počet.
Problémom sa to stáva vtedy, ak rozdiel medzi počtom občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia a počtom občanov prichádzajúcich do danej krajiny za prácou z iných krajín nadobúda čoraz hrozivejší rozmer.
Teda podstatný je ten rozdiel medzi počtom odchádzajúcich a počtom prichádzajúcich za prácou.
Napr. na Slovensko prichádza ročne zo zahraničia za prácou 50 000 občanov [1]. Ale zo Slovenska zasa do zahraničia odchádza oveľa, oveľa viac jeho občanov, než je ten počet prichádzajúcich.
Ten počet občanov odchádzajúcich zo Slovenska do zahraničia presahuje číslo 350 000 [2].
To znamená, že ten rozdiel medzi odchádzajúcim a prichádzajúcimi pracovníkmi dosahuje hodnotu státisícov v neprospech slovenskej ekonomiky.
A tento rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi za prácou, toto číslo vyjadrujúce absolútny počet občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, predstavuje predsa obrovské straty pre slovenskú ekonomiku.
To sú obrovské straty už len z hľadiska nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy týchto občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložených počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania týchto občanov v ich rodnej krajine.
Veď ak náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana Slovenska len do jeho 18. roku predstavujú minimálnu sumu 82 000 eur [3], tak potom náklady vynaložené počas tejto dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, náklady na každých stotisíc občanov odchádzajúcich zo Slovenska do zahraničia, predstavujú sumu:
100 000 x 82 000 eur = 8,2 miliárd eur
A tých stotisícok občanov odchádzajúcich zo Slovenska za prácou je predsa viac. Zo Slovenska odchádza predsa až 350 000 občanov [2]. A ak aj urobíme rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi, tak prichádzame k číslu:
350 000 – 50 000 = 300 000
To nie je 30 občanov, ani 300 či 3000 alebo 30 000. To je 300 000 občanov odčerpávaných ročne zo Slovenska zahraničnými ekonomikami.
Je to málo či je to veľa?
To nie je ani málo, to nie je ani veľa, to je neskutočne moc.
To je zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska. Jedna desatina produktívnych občanov, ktorí by mohli pomôcť svojej rodnej krajine zväčšiť o jednu desatinu jej výrobu a rozsah poskytovaných služieb.
Jedna desatina, ktorá keby bola zamestnaná v svojej rodnej krajine, tak by jej prinášala o jednu desatinu viac daní z miezd, o jednu desatinu viac odvodov na dôchodkové poistenie.
Presne tých odvodov, ktoré by pomohli aktuálnym dôchodcom, presne tým istým dôchodcom, ktorí sa kedysi skladali aj na výchovu a vzdelávanie tých, ktorí teraz pracujú v zahraničí.
A tá jedna desatina občanov, ak by pracovala v svojej rodnej krajine, tak by jej priniesla aj o jednu desatinu viac odvodov na zdravotné poistenie, ktoré by pomohli tak ťažko chorému zdravotníctvu.
A keďže by títo občania boli zamestnávaní na Slovensku, tak by tu míňali aj svoje mzdy, a to by to znamenalo približne aj o jednu desatinu viac dane z pridanej hodnoty odvedenej do štátneho rozpočtu, ako aj o jednu desatinu viac spotrebnej dane.
O toto všetko naša rodná krajina prichádza.
A zdá sa, že nikomu to nevadí. Nikomu kompetentnému.
Naozaj to nikomu nevadí?
Ani tým kompetentným? Presne tým, ktorých sme si zvolili, aby nás bránili?
A tých 350 000 slovenských občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, tak to znamená aj množstvo rodín, v ktorých sa deti musia zmieriť aj s neprítomnosťou jedného či dokonca oboch rodičov.
Tie státisíce slovenských občanov pracujúcich v cudzej krajine znamená aj množstvo rodín v ktorých častokrát malé deti zaspávajú bez úsmevu pre nich osoby najvzácnejšej, bez pohladenia svojej drahej mamy, ktorá ďaleko od nich, v cudzej krajine opatruje starších ľudí.
Ktorá sa stará o iných a pritom by sa tak neskutočne rada starala o vlastné dieťa, ktorá vždy zaspáva s myšlienkou na svoje malé dieťa, vyrastajúce tak ďaleko, preďaleko od nej, v jej rodnej krajine.
A prečo je to tak? Prečo musia ľudia odchádzať preč od svojich rodín, prečo musia rodičia odchádzať od svojich detí? Prečo musia odchádzať mamy od svojich malých detí za prácou do iných krajín a v takom počte?
Či môže niekto pomôcť? A kto?
A neodchádzajú len občania so strednou školou. Odchádza aj množstvo tých, ktorí k vykonávaniu svojej profesie potrebujú vysokoškolské vzdelanie. Napr. lekári.
Výška nákladov vynaložených na prípravu týchto odborníkov s vysokoškolským vzdelaním je oveľa vyššia než „len tých“ 82 000 eur, vynaložených ako náklady na výchovu a vzdelávanie občanov do ich 18. roku, teda do ukončenia stredoškolských štúdií.
Napr. náklady vynaložené na prípravu lekára dosahujú hodnotu 128 000 eur. [3]
A, samozrejme, je to aj strata obrovského množstva pracovníkov, ktorí ak by pracovali v rodnej ekonomike, na Slovensku, tak by prinášali do štátneho rozpočtu rodnej krajiny daň zo svojej mzdy, prinášali by odvody na dôchodkové poistenie, ktoré sa rozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov.
Pomohli by tak presne tým istým dôchodcom, ktorí kedysi financovali ich výchovu a vzdelávanie, ktorí financovali výchovu a vzdelávanie presne tých, ktorí teraz pracujú v zahraničí.
Svojimi odvodmi na zdravotné poistenie by pomohli zdravotnému systému krajiny, pomohli by tomu zdravotnému systému, ktorý sa stará aj o zdravie ich detí, ktoré zostali v ich rodnej krajine, či o zdravie ich rodičov, rodín ako aj zdravie ich spoluobčanov v rodnej krajine.
Veď bez týchto nákladov, bez nákladov na vzdelávanie, nákladov vynaložených v rodnej krajine občana pracujúceho v zahraničí, by nevedel daný pracovník čítať, nevedel by písať a ani rátať. Nevedel by množstvo iných vecí – ktoré je možno získať len dlhodobým vzdelávaním – nevyhnutných k vykonávaniu danej profesie.
Nevedel by vykonávať svoju profesiu, ktorú vykonáva v zahraničí a prináša tak svojou prácou zisk cudzej ekonomike.
Ten zisk, ktorý tejto zahraničnej ekonomike daný občan prináša svojou prácou, je minimálne zisk formou dane zo svojej mzdy, ktorú náš občan zamestnaný v zahraničí odvádza do štátnej pokladnice zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
Ale veď na celom svete, počas všetkých možných režimov a vývojových období ľudstva, vždy platilo, platí, a naďalej aj platiť bude základné ekonomické pravidlo podnikania, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý vznikol ich vynaložením.
A bez nákladov na vzdelávanie vynaložených v rodnej krajine zahraničného pracovníka by nemohol vzniknúť ani zisk jeho zamestnávateľskej ekonomiky.
Je absolútne jedno, či ide o zisk vzniknutý prácou občana v jeho rodnej krajine alebo zisk vzniknutý jeho prácou v zahraničnej zamestnávateľskej krajine.
Je absolútne jedno, kde bol ten zisk dosiahnutý a je absolútne jedno, či bol dosiahnutý zamestnávaním rodného občana alebo zamestnávaním zahraničného občana.
Podstatné je, že ten zisk vznikol, a teda z tohto zisku – nezávisle na mieste jeho vzniku, nezávisle na krajine jeho vzniku a nezávisle na tom, či bol dosiahnutý zamestnávaním rodného občana, alebo zamestnávaním zahraničného občana – sa majú komenzovať všetky tie náklady, ktoré sa pričinili o jeho vznik, všetky tie náklady bez vynaloženia ktorých by tento zisk nemohol vzniknúť.
A náklady na vzdelávanie občana, ktorého zamestnávaním tento zisk vznikol, k takýmto nákladom iste patria. Nezávisle na tom, či ide o rodného občana krajiny, v ktorej je občan zamestnaný, alebo ide o zahraničného občana. A preto by sa tieto náklady na vzdelávanie mali z tohto zisku kompenzovať.
Bez týchto nákladov, bez nákladov vynaložených na vzdelávanie, bez dlhodobého procesu vzdelávania, by daný pracovník nevedel vykonávať svoju profesiu. Veď by nevedel čítať, písať, rátať, nevedel by zvládnuť pracovný proces.
A preto by sa časť tohto zisku mala použiť na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese vzdelávania zahraničného pracovníka.
Veď tu nejde o zavádzanie nejakého nového ekonomického pravidla pre podnikanie.
Tu ide len o to, aby sa dodržiavalo to pravidlo, ktoré platí už od nepamäti pre ekonomickú činnosť na celom svete: „Náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý vznikne ich vynaložením“.
Netreba zavádzať nič nové, žiadne nové pravidlo, stačí len dodržiavať to, čo je stále platné.
Stačí dodržiavať pravidlo o vzťahu medzi nákladmi a ziskom, ktorý vznikne vynaložením týchto nákladov. Pretože to pravidlo, sa v tomto jedinom prípade, teda v prípade odčerpávania pracovnej sily z iných krajín, tak toto pravidlo sa v prípade odčerpávania pracovnej sily z iných krajín absolútne ignoruje.
Problém nie je v tom, že by sa nesprávne vypočítavala výška spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Problém je v tom, že z tohto zisku zahraničnej ekonomiky sa ani tá jeho najmenšia časť, ani jedno jediné euro, dolár, libra či cent nepoužije na spravodlivú kompenzáciu nákladov všeobecne vynaložených počas dlhobého procesu prípravy zahraničného pracovníka na zapojenie sa do pracovného procesu, počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania.
Pozrime sa napr. na prípad bezpečnostnej agentúry pripravujúcej pracovníkov na zabezpečovanie ochrany objektov.
Ak vám bezpečnostná agentúra prenajme svojho zamestnanca, teda ak vám prenajme pracovníka ochrany, tak v tom mesačnom nájme, ktorý platíte bezpečnostnej agentúre za prenájom jej pracovníka, tak v tej výške mesačného prenájmu je zahrnutá nielen mzda tohto pracovníka, ale vo výške jeho prenájmu sú zahrnuté aj pomerné náklady firmy vynaložené v procese prípravy jej pracovníka na vykonávanie jeho profesie, teda na vykonávanie profesie ochrankára.
A, samozrejme, vo výške prenájmu tohto pracovníka bezpečnostnej agentúry je zahrnutý aj primeraný zisk jeho zamestnávateľskej firmy, teda primeraný zisk bezpečnostnej agentúry.
Rodná krajina zahraničného pracovníka je predsa tiež podnikateľský subjekt, ktorý vynaložil náklady v dlhodobom procese vzdelávania svojho občana.
A teda každý, každá ekonomika, v ktorej sa tento občan zamestná, by mala nielenže danému občanovi, danému zahraničnému pracovníkovi, platiť za jeho prácu mesačnú sumu vo výške mzdy, ale podobne ako aj v prípade vyššie uvedenej bezpečnostnej agentúry, by sa mala táto zamestnávateľská ekonomika zahraničného občana spravodlivou mierou podieľať na kompenzácii nákladov, ktoré rodná krajina tohto zahraničného pracovníka vynaložila v procese jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu. A dlhodobé vzdelávanie do tohto procesu prípravy iste patrí.
Veď štát je tak isto podnikateľom, je tak isto podnikateľským subjektom, ako je podnikateľským subjektom aj bezpečnostná agentúra.
A ak jeho občan – ktorému štát poskytol vzdelanie, teda vynaložil náklady v procese jeho vzdelávania – prináša svojou prácou zisk cudzej ekonomike, tak by nemali byť uspokojené len mzdové nároky tohto občana zamestnaného v zahraničnej ekonomike, ale by mali byť uspokojené aj nároky toho, kto tohto občana pripravil na zapojenie sa do pracovného procesu, teda nároky rodnej krajiny tohto občana, nároky týkajúce sa nákladov vynaložených v dlhodobom procese vzdelávania tohto občana v jeho rodnej krajine.
O zisku rodnej krajiny z prenajímania svojho občana cudzej ekonomike už ani nehovoriac. (viď [4]).
Predsa ak sa občan zamestná v zahraničnej ekonomike, tak jej svojou prácou prináša zisk.
A teda – podľa základného ekonomického zákona platiaceho už od nepamäti na celom svete, že náklady sa spravodlivo kompenzujú zo zisku, ktorý vznikne ich vynaložením – by sa z tohto zisku mali spravodlivo kompenzovať náklady, vedúce k vzniku tohto zisku.
A náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda aj náklady vynaložené na vzdelávanie občana, k týmto nákladom iste patria.
Ak sme sa rozhodli akceptovať globalizačný proces, tak to znamená, že nielenže budeme ťažiť z jeho pozitív, ale musíme sa vyrovnať aj s negatívami, ktoré prináša, musíme tie negatíva ošetriť. Tak ako sa ošetrujú pri každom procese.
A jedným z tých negatív, ktoré charakterizujú globalizáciu – hoci ona to negatívum nepriniesla, ona ho len zdôraznila – je tiež bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z ekonomicky slabších krajín, bezplatné odčerpávanie pracovnej sily bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy tejto pracovnej sily na zapojenie sa do pracovného procesu.
A tento problém treba riešiť. Presne tak, ako sme začali riešiť v určitom momente aj otepľovanie klímy našej rodnej planéty.
Kým znečistenie ovzdušia oxidom uhličitým – spôsobujúce otepľovanie klímy – bolo malé, tak to nikoho neznepokojovalo.
Ale to znečistenie spôsobené aj ľudskou činnosťou už dosahuje také rozmery, že bolo nevyhnutné začať prijímať doslova drakonické opatrenia – s, bohužiaľ, nepríjemným účinkom na ekonomiku krajín, ktoré ich zavádzajú – s cieľom zastaviť otepľovanie planéty.
Keď sa začali zavádzať prvé plastové fľaše na nápoje, tak sme to oslavovali ako obrovský technický pokrok ľudstva.
Bohužiaľ, intenzita zavádzania nielen týchto fliaš, ale aj iných plastových výrobkov do života, dosiahla také rozmery, že kúsky plastov sú už vo všetkom možnom, dokonca aj v našich telách či telách iných organizmov, že to začína vážne ohrozovať naše životné prostredie.
A až teraz, päť minút po dvanástej, prichádzajú opatrenia majúce za cieľ vyriešiť túto nebezpečnú situáciu s plastovým odpadom. Prekročila sa určitá hranica využívania plastov a pokiaľ nebudú prijaté tvrdé opatrenia, bude to mať veľmi negatívne dopady pre celé ľudstvo.
Keď prišla priemyselná revolúcia, začali vznikať prvé továrne, a tieto v dôsledku svojej činnosti, neprodukovali len výrobky, ktoré prinášali majiteľom tovární zisk.
Tieto továrne produkovali aj rôzny odpad. Úplne na samom začiatku si s tým odpadom nik nelámal hlavu. Odpad sa proste vyhadzoval kde len prišlo, škodlivé látky vzniknuté pri výrobe odtekali do riek.
A až s oneskorením, v určitom momente, keď sa ukázalo, že tento škodlivý odpad zamoruje prostredie, že spôsobuje úhyn rýb a aj iných živočíchov, nielen v riekach, do ktorých sa vyhadzoval či vylieval, tak až vtedy sa to začalo riešiť. Až vtedy sa začali prijímať prvé opatrenia na ochranu životného prostredia.
A tak je to so všetkým.
Pokiaľ daný jav či proces presiahne určité hranice, začína byť problémom pre nás všetkých, začína byť nebezpečnou hrozbou.
Presvedčili sme sa o tom pri znečisťovaní ovzdušia oxidom uhličitým s následným otepľovaním, pri plastovom odpade zamorujúcom naše životné prostredie, pri znečisťovaní prírodného prostredia, napr. aj vôd, rôznym odpadom, a to prekročenie tolerovateľných hraníc začína byť očividné aj pri bezplatnom odčerpávaní pracovnej sily z ekonomík chudobnejších krajín.
To bezplatné odčerpávanie pracovnej sily zo slabších a chudobnejších ekonomík prekročilo únosnú, tolerovateľnú hranicu a pokiaľ sa to nezačne riešiť, bude to drastickým spôsobom vplývať na ekonomiky krajín, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná.
Akceptovať globalizáciu neznamená predsa len prijímať zisky, ktoré globalizačný proces prináša. Akceptácia globalizácie znamená aj riešenie a odstraňovanie negatív tohto procesu práve využitím týchto ziskov.
A bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z iných krajín poškodzujúce ich ekonomiky k zatiaľ neriešeným negatívnym črtám globalizačného procesu nepochybne patrí.
Nepríjemný sprievodný jav medzištátnej pracovnej migrácie – bezplatné odčerpávanie pracovnej sily – je problémom práve v dôsledku neriešenia jeho podstaty od samého začiatku jeho vzniku.
V dôsledku logického a zámerného nezáujmu o jeho vyriešenie tými, ktorým by jeho spravodlivé riešenie prinieslo zníženie ich ziskov, dosiahnutých nemorálnym spôsobom, nezlučujúcim sa s pravidlami férového podnikania v duchu platných ekonomických zákonov.
Tento jav je problémom, ktorého zámerné a účelové neriešenie prináša neoprávnené zisky tak nadnárodným korporáciam, globálnym zamestnávateľom, ako aj ekonomikám hospodársky vyspelejších štátov nielen Európy. Ekonomikám Nemecka, Rakúska, Anglicka, Švajčiarska, Luxemburska, Belgicka, Francúzska, Dánska, Švédska a ďaľším.
Im to prináša obrovské zisky, ale iným krajinám to prináša obrovské straty a znamená to čoraz väčšie poškodzovanie ich ekonomík.
Bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z ekonomík chudobnejších krajín prináša neoprávené zisky štátom a nadnárodným korporáciam, globálnym zamestnávateľom využívajúcich pracovnú silu získanú zadarmo, lacnú pracovnú silu v podobe zahraničných občanov prichádzajúcich aj z novopristúpených členských krajín Únie. „Získanú zadarmo“, v zmysle nulového podieľania sa nákladoch, vynakladaných v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto zahraničných občanov v ich rodných krajinách, teda v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu.
Títo zahraniční občania, títo pracovníci získaní bezplatne, svojou prácou prinášajú zisky ekonomicky bohatším štátom a nadnárodným korporáciam nielen v Európe, ale na celom svete.
Prinášajú im zisky, presne v zmysle myšlienky: “Vy sa ponamáhajte s ich výchovou a vzdelávaním, a my sa ponamáhame so zhŕňaním ziskov, ktoré ich práca prinesie nám a našim ekonomikám.“
[1] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
Nasledujúci príspevok: „B10.8- Medzištátna pracovná migrácia a novopristúpené členské štáty Únie“
Celá debata | RSS tejto debaty