Začiatok 21. storočia je – z hľadiska vývoja svetového hospodárstva – charakterizovaný silnejúcim procesom globalizácie, ktorý, tak ako aj každý iný, má svoje prednosti ako aj nedostatky [1], [2].
Globalizácia znamená čoraz silnejšie väzby medzi ekonomikami jednotlivých štátov sveta, rozširovanie výroby jednotlivých národných výrobcov do viacerých krajín sveta, čím sa z národného výrobcu stane nadnárodná spoločnosť (nadnárodná korporácia).
Rozvojom globalizácie klesá čoraz viac – v prospech nadnárodných spoločností – úloha štátu, resp. klesá úloha vlád týchto štátov pri rozhodovaní o veciach, ktoré boli donedávna ešte plne v ich kompetencii.
Nadnárodné korporácie čoraz viac ovplyvňujú nielen ekonomické, ale aj politické dianie v týchto krajinách, pretože čím viac majú dianie v štáte pod svojou kontrolou, tým ľahšie môžu dosiahnuť svoj hlavný ekonomický cieľ, ktorým je čo najväčší zisk.
Čoraz viac usmerňujú pohyb zisku nie v rámci tej krajiny, v ktorom bol dosiahnutý, ale ho vyvážajú aj mimo jej územia.
Samozrejme, toto je v úplnom rozpore s požiadavkou krajín, pretože každá z nich, prirodzene, sa snaží, aby zisk, ktorý bol dosiahnutý na jej území, sa okrem zdaňovania aj v čo najväčšej miere investoval v rámci miesta svojho vzniku, v rámci tej krajiny, v ktorej vznikol.
Pretože takýto spôsob investície zisku, teda jeho investície v tej krajine, v ktorej zisk vznikol, podporí jej ekonomiku, napomôže rastu pracovných miest v krajine, a vzrast počtu pracovných miest prináša zvýšený objem daní do štátnej pokladnice, daní generovaných práve novými zamestnanými pracovníkmi.
Rast počtu pracovných miest a teda aj zamestnávaných pracovníkov, spôsobuje zväčšenie objemu dane zo mzdy, dane zo zisku, ktorý svojmu zamestnávateľovi pomáha dosiahnuť daný pracovník, dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, a, samozrejme, zvýšenie počtu pracovníkov znamená pre danú ekonomiku aj väčší objem odvodov na dôchodkové poistenie – odvodov, ktoré sa rozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov – ako aj odvodov na zdravotné poistenie, ktoré zasa pomáhajú zdravotnému systému krajiny.
Zisk vzniknutý na území nejakej krajiny, to sú vlastne peniaze, to je vlastne kapitál a jeho ďalšia investícia na území krajiny svojho vzniku znamená zasa nové pracovné miesta, nových pracovníkov, a teda ďaľšie dane do štátneho rozpočtu, ďaľšie odvody na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie a pochopiteľne ďalší zisk toho, kto pôvodný zisk investoval a ďaľšiu daň z tohto zisku odvádzanú do štátneho rozpočtu.
Samozrejme, je prirodzené, že štát so svojimi zákonmi sledujúcimi záujmy národnej ekonomiky, a teda aj záujmy vlastných občanov – pracovné podmienky na pracovisku ako napr. pracovný čas, výška miezd, dovolenka, stravovanie, bezpečnosť a ochrana pri práci – nadnárodným spoločnostiam viac prekáža, než je pre ne prijateľný.
Pre nadnárodné spoločnosti, na rozdiel od štátu, je bránenie práv a dodržiavanie pracovných podmienok na pracovisku viac na obtiaž než k ich prospechu, pretože im to „zbytočne“ míňa ich peniaze.
Štát bráni svojho občana, svojho pracovníka, pretože vie, koľko do neho investoval, kým ho počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania pripravil na zapojenie sa do pracovného procesu.
Vie, aké vysoké náklady na to vynaložil.
A ak štát chce, aby sa mu tieto náklady nielen vrátili, ale, aby mal z nich aj čo najväčší úžitok, teda, aby mal čo najväčší zisk zo svojho občana, tak sa musí postarať o to, aby ten občan čo najdlhšiu dobu vydržal v pracovnom procese, aby bol do neho zapojený čo najdlhšiu dobu.
Teda, aby bol zapojený do pracovného procesu pokiaľ možno celé obdobie produktívneho veku, t. j. obdobie od momentu zapojenia sa občana do pracovného procesu až po moment ukončenia pracovného procesu jeho odchodom do starobného dôchodku.
A to obdobie trvá približne od 20. do 65. roku života občana. Teda trvá približne 45 rokov.
To ale znamená, že ak štát chce, aby takúto dlhú dobu občan vydržal v pracovnom procese, ak štát chce, aby mu takúto dlhú dobu občan prinášal zisk svojou prácou, no tak sa musí postarať, aby mal občan pre svoj život nastavené čo najlepšie podmienky.
Musí sa starať nielen o jeho zdravie fyzické, ale aj o to psychické.
Pretože takáto starostlivosť o svojho občana štátu zaručí, že občan bude počas celého obdobia svojho produktívneho veku efektívne pracovať, bude účinným „výrobným prostriedkom“ prinášajúcim zisky.
To zdravie občana, tak fyzické ako aj psychické, sa zabezpečí aj nastavením vhodných podmienok na výkon práce na danom pracovisku.
A na štáte, ako hlavnom garantovi dodržiavania práv občana, je, aby dodržiavanie týchto podmienok nielen kontroloval, ale aj vymáhal.
Štát musí zabezpečiť kontrolu a dodržiavanie týchto podmienok na pracovisku, nezávisle na tom, či ide o pracovisko štátnej organizácie, alebo či ide o pracovisko súkromné, teda pracovisko nejakej súkromnej firmy či koncernu.
Štát by mal kontrolovať podmienky výkonu práce, teda dodržiavanie počtu a dĺžky pracovných prestávok, hygienické podmienky na pracovisku, teplotu na pracovisku, hluk, škodlivé výpary atď.
Pretože ten súkromník nemá žiadny evidentný záujem na tom, aby sa tieto požiadavky na výkon práce občana dodržiavali. Veď to vyťahuje náklady z jeho vrecka, znižuje mu to jeho hrubý zisk.
Ak je vysoká teplota na pracovisku, potom musí zabezpečiť ventiláciu pracoviska, ak sú tam škodlivé výpary, musí zabezpečiť ich odsávanie, ak je vysoký hluk, musí zabezpečiť odhlučnenie atď. A to všetko musí zabezpečiť on, zamestnávateľ daného pracovníka, a všetko na svoje náklady.
Pretože ak by to neurobil, ak by šetril svoje náklady na zabezpečenie zdraviu vyhovujúcich podmienok na pracovisku, tak by dochádzalo k nadmernému opotrebeniu zdravia pracovníka, a jeho produktívne obdobie by sa skrátilo. Jeho produktívne obdobie by už nebolo tých 45 rokov, ale by kleslo napr. na 40, 35 či ešte menej rokov.
Súkromnému zamestnávateľovi to je jedno, a ak sa mu jeden pracovník opotrebuje, tak ho po pár rokoch vyhodí a na dané miesto prijme nového, výkonnejšieho, zdravšieho.
Avšak problém zničeného zdravia toho, ktorého práve vyhodil, tak riešenie tohto problému už nechá na zdravotný systém rodnej krajiny tohto pracovníka.
A výsledok?
Stratí na tom rodný štát tohto občana, tohto pracovníka.
Pretože je rozdiel, či je občan v pracovnom procese 45 rokov, a počas tohto dlhého obdobia každý mesiac odvádza daň zo svojej mzdy do štátneho rozpočtu, ako aj odvody na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie, alebo či je v pracovnom procese – v dôsledku nedodržiavania bezpečnostných podmienok na pracovisku a nadmerného fyzického či psychického opotrebovania sa občana – menej než tých 45 rokov, napr. len 35.
Pre štát to znamená o 10 rokov menej odvádzania dane zo mzdy do štátneho rozpočtu, ako aj o 10 rokov kratšiu dobu odvádzania odvodov, ktoré potom chýbajú tak v zdravotnom systéme ako aj v systéme dôchodkového zabezpečenia.
A tých 10 rokov musí štát platiť občanovi rôzne peňažné dávky, sociálne dávky v nezamestnanosti, peniaze za zhoršený zdravotný stav, ktorý občana obmedzuje, t. j. štát musí občanovi platiť peniaze z dôvodu invalidity a pod.
Musí to platiť zo svojich peňazí, z peňazí všetkých nás, z peňazí občanov tejto krajiny.
Cieľom štátu, okrem bránenia práv svojich občanov ako pracovníkov – na rozdiel od nadnárodných spoločností – je hlavne to, aby čo najviac peňazí z dosiahnutého zisku investovala nadnárodná korporácia znova na jeho území.
Toto však odporuje záujmom nadnárodnej korporácie, ktorá, ako prirodzený vlastník zisku, si chce svoj zisk investovať na tom mieste sveta, kde jej to najviac vyhovuje.
Obyčajne tam, kde je ešte lacnejšia pracovná sila, tam, kde štát ešte viac prižmuruje oči nad nedodržiavaním práv pracovníkov, a nie tam, kde ten zisk vznikol, tak ako to požaduje štát, na území ktorého daný zisk vznikol.
Preto je pre nadnárodné spoločnosti či korporácie národný štát problémovým subjektom, niekým, ktorý stojí proti ich plánom, napr. aj tých s umiestňovaním ich zisku.
Z tohto dôvodu sa nadnárodné spoločnosti a globálni zamestnávatelia, tí, ktorí vyvážajú zisk z krajiny, v ktorej ho dosiahli, do inej krajiny, snažia o čo najväčšie oslabenie pozície národných štátov, o čo najväčšiu elimináciu ich postavenia.
Kým bola globalizácia ešte len v plienkach, drvivá väčšina zisku, ktoré firmy dosahovali v nejakom štáte, bola znova investovaná v tomto štáte.
Čiže, stavali sa ďaľšie nové výrobné prevádzky, podniky, zisk sa investoval do podnikania, ale na území toho štátu, kde aj vznikol.
A ako by vlastne štátu pomohlo, ak by sa zisk, ktorý nadnárodná korporácia dosiahla na jeho území, znova investoval na jeho území, znova investoval do jeho ekonomiky?
Zisk by umožnil vytvorenie ďaľších pracovných miest, napr. aj postavením nových výrobných jednotiek a zamestnaním nových pracovníkov.
Noví pracovníci by odvádzali do štátneho rozpočtu nielen daň zo svojej mzdy, ktorá by sa prerozdeľovala na financovanie iných odvetví ekonomiky, ale pracovníci by odvádzali aj odvody na zdravotné poistenie, ktoré by pomohli zdravotníctvu v ich rodnom štáte pri poskytovaní kvalitnejších služieb, a tiež by odvádzali aj odvody na dôchodkové poistenie, ktoré by zasa pomohli aktuálnym dôchodcom. Tým dôchodcom, ktorí kedysi svojimi daňami pomáhali bezplatne vzdelávať tých, ktorí teraz prispievajú na ich dôchodky.
A, pochopiteľne, kúpa rôznych výrobkov a služieb zo mzdy nových pracovníkov generuje daň z pridanej hodnoty (DPH) a spotrebnú daň, odvádzané do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej zisk vznikol.
Pracovníci by zároveň vytvárali zisk svojmu zamestnávateľovi, a daň z tohto zisku tiež plynie do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej sa tento zisk vytvoril.
Ak sa však zisk presunie za hranice štátu, v ktorom sa vytvoril, tak nepodporí vznik žiadnych pracovných miest, nepodporí ekonomiku tej krajiny, v ktorej bol vytvorený, ale podporí zahraničnú ekonomiku.
Podporí tú ekonomiku, do ktorej bol presunutý.
Masívny rozvoj dopravy v 2. polovici 20. storočia, jej zrýchlenie, zmodernizovanie a zlacnenie prispeli k zrýchľovaniu toku tovarov a kapitálu medzi jednotlivými štátmi.
Táto skutočnosť, spolu s ohromným rozvojom telekomunikačných a počítačových technológií (internet, mobilné telefonovanie, masívne zavádzanie počítačovej techniky) prispela k tomu, že firmám v jednotlivých štátoch sa začalo veľmi vyplácať budovanie výrobných jednotiek v tých krajinách sveta, kde je lacná pracovná sila na pomerne dobrej vzdelanostnej úrovni.
Svoje závody začali budovať doslova po celom svete. Rozhodujúcou je cena pracovnej sily, ale tiež aj potrebná infraštruktúra, napr. dopravné spojenie.
Požiadavka krajín na opätovnú investíciu zisku v tej krajine, v ktorej tento zisk vznikol, je v rozpore so želaním nadnárodnej firmy, ktorá tento zisk dosiahla, a ktorá chce o mieste jeho investovania rozhodnúť sama, bez minimálnej spolúčasti štátu na tomto rozhodovaní.
A práve aj v dôsledku tejto požiadavky predstavuje štát pre nadnárodnú spoločnosť prekážku.
[2] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/31/b10-11-negativa-globalizacie/
Nasledujúci príspevok: „B10.13- Negatívne dopady medzištátnej pracovnej migrácie na rodinu“
Celá debata | RSS tejto debaty