Obsah predchádzajúceho príspevku: „B10.10- Globalizačný proces“. Prednosti globalizačného procesu sú ochotne každým využívané. Avšak s tými jeho negatívami už akosi nikto nechce mať nič spoločné.
—————————————————————————————————————-
Nutnosť prepájania ekonomík na novej vyššej úrovni je daná neustálym vývojom ľudstva, vedecko-technickou revolúciou, objavmi, novými počítačovými a komunikačnými technológiami, rozvojom dopravy, ide len o to, ako sa ošetria negatíva, ktoré – podobne ako každý proces – prináša so sebou aj globalizácia.
Každý proces, ktorý sa v histórii ľudstva vyskytne, okrem pozitív prináša aj negatíva.
Tie pozitíva berieme všetci, ale tie negatíva, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každého procesu, tak tie už nechce nikto, od tých dáva každý ruky preč.
Treba si ale uvedomiť, že tieto negatíva, tieto záporné stránky každého procesu, ktoré v mnohých prípadoch časom nadobúdajú čoraz väčší a väčší, častokrát až katastrofický rozmer, sú negatívom len z toho dôvodu, že nie je ochota na ich možné riešenie v čase, keď sú ešte malé, resp. keď ten ich „zlý“ účinok nie je ešte rozvinutý do veľkého stupňa, keď ešte tento negatívny účinok neprináša nejaké veľké škody, keď ešte tento negatívny účinok prináša relatívne malé straty.
Totiž proces eliminácie tohto negatívneho účinku sa v drvivej väčšine prípadov vyznačuje potrebou finančných nákladov.
A k vynaloženiu týchto nákladov – pokiaľ to nie je už dopredu stanovené direktívne – sa obyčajne nikto nemá.
Nikto sa nesnaží o elimináciu negatívneho účinku nejakého procesu, pretože nik nebude míňať svoj čas a vlastné peniaze na riešenie niečoho, čo riešiť nemusí, čo mu nie je nikým nariadené riešiť.
A tie negatíva daného procesu rastú, stávajú sa čoraz väčšími, čoraz nepríjemnejšími pre celú spoločnosť.
Až na určitom stupni ich neriešenie prináša väčšie škody, než je prínos samotného tohto procesu.
A tak sa to začne riešiť. S oneskorením, a s oveľa väčšími nákladmi vynaloženými na odstránenie škôd napáchaných tým zväčšeným negatívnym účinkom, než by si vyžiadalo riešenie následkov tohto negatíva už pri počiatkoch jeho vzniku. Pretože by to vtedy nestálo toľko peňazí.
Kým nie je direktívne nariadené, že niekto musí tento negatívny účinok odstrániť, dovtedy ho ani nikto neodstraňuje.
Je to to isté ako problém znečisťovania a otepľovania ovzdušia.
Tento problém existuje nie desať, dvadsať či päťdesiat rokov.
Problém znečisťovania ovzdušia existuje v podstate už od začiatku priemyselnej revolúcie v 18. storočí, ale k najväčším škodám na ovzduší začína dochádzať až od druhej polovice 20. storočia.
Samozrejme, odborníci začali na tento negatívny jav sprevádzajúci vývoj ľudstva upozorňovať už oveľa skôr. Ako aj na jeho nepriaznivé dopady na život človeka.
Lenže, dokiaľ to ľudia nepociťovali ako niečo, čo im viditeľne škodí, čo preukázateľne obmedzuje ich aktivitu, dotiaľ nevyvíjali nejaké väčšie snahy o rapídne riešenie tohto problému.
K haseniu začína dochádzať až v poslednej dobe, keď odborníci poukázali na to, ako sú skleníkové plyny (oxid uhličitý, metán, oxid dusný a i.) priamo spojené s otepľovaním ovzdušia, ktoré je príčinou celého radu nepríjemných prírodných úkazov či pohrôm, takých ako: hurikány, tornáda, topenie ľadovcov a následné zdvíhanie hladiny morí a oceánov spôsobujúce zatápanie najnižšie položených obývaných i neobývaných území, extrémne silné búrky s povodňami, dlhotrvajúce intenzívne dažde so záplavami, vlny horúčav a suchá, obrovské lesné požiare a i.
Dôsledky otepľovania začíname výraznou mierou pociťovať všetci, a budú sa prejavovať čoraz závažnejším spôsobom.
Na spomalenie, resp. zastavenie procesu otepľovania ovzdušia bude treba obrovské množstvo finančných prostriedkov, bohužiaľ, nejaká iná, lacnejšia a prijateľnejšia možnosť riešenia zatiaľ neexistuje. (pozri aj „E1- Naša planéta nebojuje proti nám, ona sa len bráni nášmu útoku“ [4])
Čím dlhšie negatívum daného javu či procesu trvá, tým viac odporcov si tento proces „získava“.
A to, že sa to negatívum daného procesu neodstráni hneď vtedy, keď sa zistí, tak to je pochopiteľné, pretože eliminácia rôznych negatívnych dopadov daného procesu trvá určitý čas, ale predovšetkým – a to to rozhodujúce – v drvivej väčšine prípadov si vyžaduje aj financie.
A to je ten hlavný problém. Kde ich vziať?
Financie na riešenie negatívnych dôsledkov určitého procesu sú vlastne nákladmi vynaloženými na odstránenie, resp. na maximálne zmiernenie negatívneho dopadu daného procesu.
To znamená, že náklady vynaložené na odstránenie nejakých negatívnych dôsledkov sprevádzajúcich určitý proces – napr. výrobný proces – ktorých škodlivosť pre spoločenstvo je nespochybniteľná, sú tiež súčasťou výrobných nákladov, vynaložených práve za účelom odstránenia negatívnych dôsledkov výrobného procesu.
Pozrime sa napr. na tepelnú elektráreň spaľujúcu uhlie.
Hlavným cieľom elektrárne je produkcia elektrickej energie.
A čistým ziskom elektrárne je hrubý zisk, získaný predajom elektrickej energie, pričom od hrubého zisku sú odrátané všetky náklady nevyhnutne vynaložené na to, aby bola elektrická energia vyrobená.
Čiže do nákladov na výrobu elektrickej energie, okrem miezd pracovníkov elektrárne a ďaľších nákladových položiek, patria aj filtre, ktoré zabraňujú úniku škodlivín pri spaľovaní uhlia.
Samozrejme, bez namontovania týchto filtrov by bol čistý zisk elektrárne oveľa väčší, ale bez týchto filtrov by dochádzalo k nadmernému znečisteniu a následne negatívnemu vplyvu takto znehodnoteného ovzdušia na zdravie občanov a na životné prostredie.
A elektráreň ako takú, by každý občan bývajúci v jej blízkosti preklínal.
Nepreklínal by ju preto, že vyrába elektrickú energiu, z ktorej má každý úžitok, ale preto, že nadmerne znečisťuje ovzdušie, a je tak príčinou rôznych ochorení dýchacieho systému ľudí, ochorení spôsobených znečisteným ovzduším.
A preto je správne, že bez namontovania týchto filtrov – zabraňujúcich znečisťovaniu ovzdušia, ale súčasne znižujúcich zisk vlastníkovi elektrárne – nie je činnosť elektrárne povolená.
A podobne je to aj s procesom globalizácie.
Súčasťou tohto procesu, charakterizovaného prepájaním ekonomík na vyššej úrovni, je aj rozsiahla medzištátna pracovná migrácia.
Občania jednej krajiny, pripravení na pracovný proces formou dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, odchádzajú za prácou do zahraničia, odchádzajú pracovať do druhej krajiny.
Práca občanov v ekonomike rodnej krajiny počas ich produktívneho veku zabezpečuje – aj formou odvodu dane z ich mzdy – splácanie nákladov, ktoré boli vynaložené počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda splácanie nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.
To, čo bolo zo štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny vynakladané počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, to sa zasa vracia späť do štátneho rozpočtu aj prostredníctvom pravidelného mesačného odvodu dane z ich mzdy.
Určitá časť z tejto dane zo mzdy predstavuje splátku nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana.
Teda náklady vynaložené rodnou krajinou počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania občana sa jej vracajú ako splátka tvoriaca časť dane zo mzdy tohto občana – samozrejme len v prípade zamestnávania sa občana v ekonomike rodnej krajiny.
Odchodom občana za prácou do zahraničia sa však tento proces pravidelného mesačného odvodu splátky z dane zo mzdy, splátky určenej ako kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana, zastaví. Pretože celá daň zo mzdy tohto občana ide do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
Teda dlh, ktorý vznikol v rodnej krajine občana vynaložením nákladov na jeho výchovu a vzdelávanie, sa tak prestane splácať, a dokiaľ pracuje občan v zahraničí, dotiaľ je splácanie tohto dlhu aj pozastavené.
Čím dlhšie sa občan v zahraničí zamestnáva, tým viac sa znižuje pravdepodobnosť, že sa tento dlh – vo forme nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania – jeho rodnej krajine splatí v celej svojej výške.
Tá časť dane zo mzdy, ktorá predstavuje splátku nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana v jeho rodnej krajine, má smerovať do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá tieto náklady na výchovu a vzdelávanie vynaložila, teda má smerovať do štátneho rozpočtu rodnej krajiny tohto občana.
Nezávisle na tom, či občan pracuje v rodnej krajine alebo pracuje v inej krajine, teda v zahraničí.
Ale teraz, v súčasnosti, v prípade zamestnávania sa občana v zahraničí, táto splátka nákladov – ako súčasť dane zo mzdy tohto občana – vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana, smeruje nie do štátneho rozpočtu jeho rodnej krajiny, ale smeruje nesprávne a neprávom do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
Negatívom globalizácie nie je to, že dochádza k odčerpávaniu občanov z tých slabších ekonomík tými silnejšími ekonomikami.
Negatívom globalizácie je to, že dochádza k bezplatnému odčerpávaniu zahraničných občanov.
Negatívom globalizácie je práve to, že sa tento chorý jav, teda bezplatné či bezkompenzačné odčerpávanie občanov jedných krajín druhými krajinami, neriešil od samého svojho začiatku, a že sa ani vôbec nerieši.
Negatívom globalizácie je práve to, že pri tomto bezplatnom odčerpávaní občanov nedochádza ku spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana v jeho rodnej krajine.
Krajine, ktorá tieto náklady vynaložila by mali byť tieto náklady na výchovu a vzdelávanie občana vždy spravodlivo kompenzované tou krajinou, ktorá tohto občana zamestnáva, a ktorej zamestnávanie tohto občana prináša zisk, zisk minimálne vo forme dane z jeho mzdy.
Veď, predsa zo zisku sa uhrádzajú náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tento zisk vznikol.
Toto univerzálne pravidlo o spravodlivej kompenzácii nákladov zo zisku, ktorý vznikol práve vďaka vynaloženiu týchto nákladov, platí na celom svete od počiatku ľudstva, platilo vo všetkých spoločenských zriadeniach, pri každom druhu podnikania.
A čuduj sa svete, jedinou výnimkou z neho je zatiaľ ignorácia spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného občana v jeho rodnej krajine.
Samozrejme, je to ignorované z toho dôvodu, pretože z toho vždy ťažili a stále ťažia tie silnejšie ekonomiky, tým to bezplatné odčerpávanie občanov z iných krajín vyhovuje.
Veď tieto bohatšie ekonomiky, tieto bohatšie krajiny nemusia v takom prípade vynakladať náklady v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojho občana, teda v dlhodobom procese prípravy svojho občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Pretože oveľa lacnejšie, oveľa výhodnejšie, než investovať do výchovy a vzdelávania vlastného občana, je pre nich odčerpať si občana z inej krajiny, ktorý je už na zapojenie sa do pracovného procesu pripravený vďaka dlhodobému procesy výchovy a vzdelávania v svojej rodnej krajine.
Je to pre tieto bohatšie ekonomiky oveľa výhodnejšie z toho dôvodu, pretože tie náklady na výchovu a vzdelávanie odčerpaného zahraničného pracovníka vynaloží za nich rodná krajina tohto odčerpaného občana.
Tie chudobnejšie ekonomiky na to. pochopiteľne, doplácajú, pretože sú to práve ich občania, ktorí sú odčerpávaní bohatšími krajinami, sú to práve tieto chudobnejšie ekonomiky, ktoré tým, že bezplatne dodajú bohatším krajinám svojich produktívnych občanov, tak tým im ušetria obrovské finančné prostriedky, ktoré by museli tieto bohatšie krajiny vynaložiť na výchovu a vzdelávanie vlastných občanov, v prípade, ak by nemali k dispozícii pracovníkov z ekonomicky chudobnejších krajín.
A ak niečo niekomu prináša zisk, tak ťažko sa toho zriekne kvôli nastoleniu spravodlivosti.
A práve to, že toto bezplatné odčerpávanie pracovnej sily prináša zisk, aj keď nemorálny, práve bohatším a silnejším krajinám, tak práve to je aj dôvodom toho, že dobrovoľne sa tieto krajiny tohto bezplatného odčerpávania pracovnej sily nezrieknú.
Veď sú silnejšie, sú bohatšie a práve preto sú v lepšej pozícii než tie chudobnejšie a slabšie.
A v spore o spravodlivosť – je to síce trpká pravda , ale tak to, bohužiaľ, na svete chodí – obyčajne vyhráva ten silnejší a bohatší nad tým chudobnejším a slabším. Spravodlivosť bohatšieho vyhráva nad spravodlivosťou chudobnejšieho.
Zahraničná krajina, ktorá tohto občana zamestnáva, by mala za tohto „požičaného“ či „prenajatého“ občana splácať spravodlivé splátky nákladov vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie v jeho rodnej krajine.
Tým, že sa zamestnávateľská zahraničná krajina nezúčastňuje na tejto spravodlivej kompenzácii nákladov, tým dochádza k vzniku strát na strane rodnej krajiny tohto občana.
Pritom, na to, aby došlo aspoň k minimálne spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, by vystačilo, aby každá zahraničná krajina, ktorá zamestnáva napr. slovenského pracovníka, odvádzala jeho rodnej krajine, teda Slovensku, sumu 7 eur za každý deň jeho zamestnávania v svojej ekonomike.
Či platenie sumy 7 eur denne za prenájom kvalifikovanej pracovnej sily zo Slovenska, za prenájom kvalifikovaného slovenského pracovníka, je pre tú ekonomiku, ktorá si tohto slovenského občana zatiaľ bezplatne „prenajíma“, či je to veľa?
„Pri splnení tejto podmienky, teda pri dennej kompenzácii nákladov vo výške 7 eur, by sa náklady vo výške 82 000 eur [1], vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana Slovenska, jeho rodnej krajine vrátili.
Podrobnejšie je tento spôsob sedemeurovej dennej kompenzácia nákladov opísaný v príspevkoch [2], resp. [3].
Výška vyššie uvedenej sedemeurovej dennej kompenzácie nákladov na sto percent nie je prehnaným nárokom voči tým ekonomikám, ktorí pracovníkov zo Slovenska zamestnávajú a ich práca im prináša zisk.
Skôr je to podhodnotená výška.
Je to však iste spravodlivejšia výška kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, než tá súčasná, aktuálna, dosahujúca hodnotu veľkej, preveľkej, obrovskej NULY.
Zahraničná krajina takýmto spôsobom neoprávnene získava peniaze, ktoré patria rodnej krajine občana pracujúceho v zahraničí. Zahraničná krajina získava peniaze, ktoré sú určené ako kompenzácia za náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana v jeho rodnej krajine.
A aj toto neférové a nemorálne bezplatné odčerpávanie občanov zo slabších ekonomík prispieva k narastaniu rozdielu medzi úrovňami ekonomicky slabších a ekonomicky silnejších krajín.
Aj toto nespravodlivé bezplatné odčerpávanie občanov spôsobuje ďaľšie roztváranie nožníc ekonomickej nerovnosti medzi krajinami sveta.
To, že sa ekonomicky bohatšia krajina odmieta zúčastňovať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného občana v jeho rodnej krajine, môžeme prirovnať k vyššie uvedenému príkladu s tepelnou elektrárňou, v ktorej by jej majiteľ odmietol namontovať ochranné filtre zamedzujúce znečisteniu ovzdušia.
Bez zakúpenia a montáže týchto filtrov bude mať majiteľ vyšší zisk, pretože ich kúpa a montáž predstavuje preňho dodatočné náklady na činnosť elektrárne.
Nevynaloženie týchto nákladov mu síce prinesie väčší zisk, ale je to zisk na úkor zdravia ľudí bývajúcich v blízkosti elektrárne, na úkor životného prostredia v jej okolí.
A podobne aj krajina, ktorá sa nezúčastňuje na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničného občana pracujúceho v jej ekonomike, ušetrí výdavky svojmu štátnemu rozpočtu na úkor štátneho rozpočtu krajiny, ktorá tohto občana pripravila na svoje náklady na zapojenie sa do pracovného procesu, teda na úkor krajiny, v ktorej boli vynaložené náklady na výchovu a vzdelávanie zahraničného občana.
Ušetrí si výdavky, ktoré by musela vynaložiť v procese výchovy a vzdelávania svojho občana v prípade, ak by nemala k dispozícii zahraničného pracovníka.
Neriešenie problému spravodlivej kompenzácie nákladov – vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu – jednej krajine neférovo pomôže, ale nespravodlivo to zaťaží aj tých najchudobnejších občanov tej druhej krajiny.
Čím dlhšie bude tento nespravodlivý systém bezplatného odčerpávania občanov zo slabších ekonomík jedných krajín silnejšími ekonomikami druhých krajín – bez spravodlivej a primeranej kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občanov v ich rodných krajinách – trvať, tým viac budú devastované ekonomiky štátov, z ktorých sú títo občania odčerpávaní, tým viac budú narastať ekonomicke rozdiely medzi krajinami, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná a krajinami, ktoré túto pracovnú silu bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Problémom nie je globalizácia, ak sa pod pojmom globalizácia myslí vzájomné výhodné prepájanie ekonomík a ich spolupráca. Výhodné pre všetky spolupracujúce krajiny.
Problémom je to, že sa nezaviedla spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občanov v ich rodných krajinách už od momentu, kedy začala výraznejším spôsobom narastať medzištátna pracovná migrácia.
Pokiaľ to boli rádove desiatky, stovky či aj tisíce občanov jednej krajiny – predstavujúce necelé percento produktívnych občanov tejto krajiny odchádzajúcich za prácou do zahraničia – tak z hľadiska ich absolútne i relatívne nízkeho počtu vzhľadom na celkový počet občanov v produktívnom veku to síce pre ekonomiku danej krajiny už strata bola, ale nepredstavovala pre ňu až takú výraznú záťaž, hoci v skutočnosti to bola nespravodlivá a nemorálna záťaž už od prvého občana odídeného za prácou do zahraničia.
Veď už len ten jeden jediný odídený občan, ten jeden pracovník, predstavuje bezplatné odčerpanie výrobného prostriedku, ktorého výrobná cena na Slovensku je minimálne 82 000 eur [1].
Ale v prípade desaťtisícov či státisícov občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, teda v prípade odchodu takého množstva občanov, ktorý znamená už jednotky percent z celkového počtu produktívnych občanov danej krajiny, bolo potrebné už dávno prijať opatrenie v zmysle spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov v ich rodnej krajine.
Pretože nejde len o stratu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana, ale ide aj o stratu potenciálnych daní, ktoré sú generované práve prácou tohto občana.
Tak stratu dane zo mzdy, ako aj dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ktoré vznikajú ak si občan zo svojej mzdy niečo kúpi, resp. ak zaplatí za nejaké služby. A taktiež aj stratu dane zo zisku, ktorý svojou prácou pomáha vytvoriť občan zamestnávateľovi v zahraničí.
O strate odvodov na dôchodkove a zdravotné poistenie už ani nehovoriac.
Predpokladaným, čoraz väčším napredovaním ľudstva, a teda aj čoraz väčšou globalizáciou a s ňou spojenou čoraz masívnejšou medzištátnou pracovnou migráciou, sa odchod produktívnych občanov z jedných krajín do druhých nebude už rátať na jednotky percent z celkového počtu produktívnych občanov danej krajiny, ale na desiatky.
A ako sa ošetrí výpadok daní, ktoré v prípade zamestnávania sa občana v zahraničí idú do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny, teda tej krajiny, ktorá sa absolútne nepodieľala na nákladoch vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania.
A nepríde len k výpadku dane zo mzdy, dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ale – ako už bolo uvedené – vypadnú aj odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.
A obrovský dlh sa naakumuluje aj nesplácaním nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občanov odídených zo svojej rodnej krajiny do zahraničia.
Ako sa strata všetkých týchto peňazí, chýbajúcich štátnemu rozpočtu rodnej krajiny občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, bude riešiť?
A kto to bude riešiť?
Kto bude mať tú odvahu, že sa do riešenia tohto problému, devastujúceho ekonomiky nielen novopristúpených členských krajín EU, pustí?
Nasledujúci príspevok: B10.12- Záujmy štátu a nadnárodnej korporácie stoja proti sebe“
Celá debata | RSS tejto debaty