Obsah predchádzajúceho príspevku: „B10.1- Medzištátna pracovná migrácia – krátka história“. Pracovná migrácia z jedného miesta na druhé – nielen v rámci jednej krajiny, ale aj medzi krajinami – existuje už od vzniku ľudstva a jej intenzita je priamo úmerná rozvoju dopravy.
—————————————————————————————————
Okrem pozitívnych prínosov (vyššia mzda, kvalitnejšia pracovná sebarealizácia, možnosť zamestnania sa v profesii, ktorá nie je vôbec alebo je len obmedzene zastúpená v rodnej krajine, spoznávanie ďalekých krajín) je medzištátna pracovná migrácia spojená aj s jednou nepríjemnou skutočnosťou.
Skutočnosťou, ktorá sa stáva čoraz väčšou nočnou morou pre skupinu štátov, z ktorej títo „emigrujúci“ občania odchádzajú do zahraničia za lepšou, či skôr lepšie platenou prácou.
Touto skutočnosťou je bezplatné či bezkompenzačné odčerpávanie pracovnej sily z hospodársky slabších krajín ekonomikami hospodársky vyspelejších krajín.
Bezplatné v tom zmysle, že kým jedny krajiny vynaložia značné náklady počas dlhodobej prípravy svojich občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, tak iné krajiny využívajú týchto občanov v svojich ekonomikách ako pracovnú silu, bez toho, aby sa nejakým spôsobom snažili podieľať sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov v ich rodných krajinách.
V Európe sa tento problém výraznejšie prejavil po r. 1989, po páde železnej opony.
Štáty Európy, ktorých väčšina patrí do EU, môžeme podeliť do dvoch charakteristických skupín:
a, Prvú skupinu tvoria štáty so silnejšími ekonomikami – Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Luxembursko, Švajčiarsko, Nórsko, Dánsko, Belgicko, Holandsko, Rakúsko, Švédsko a i. Až na Švajčiarsko, Anglicko a Nórsko, ktoré nie sú členmi EU, tu ide v podstate o staré členské štáty EU.
Jedná sa o krajiny, ktoré sú čistými príjemcami pracovnej sily, t. j. viac občanov z iných krajín do nich za prácou prichádza, než z nich ich rodných občanov do iných krajín za prácou odchádza.
b, Druhú skupinu štátov tvoria tie štáty strednej a východnej Európy, ktoré pristúpili do EU od r. 2004 (Bulharsko, Česko, Chorvátsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko).
Toto sú zasa čistí poskytovatelia pracovnej sily, t. j. viac občanov týchto krajín za prácou do iných krajín odchádza, než do nich z iných krajín prichádza.
Ekonomiky novopristúpených členských štátov Únie nie sú rozvinuté v takom stupni ako napr. ekonomiky Nemecka, Anglicka či Švajčiarska, a preto aj mzdy v novopristúpených členských krajinách EU sú v priemere niekoľkokrát nižšie. A práve preto, z dôvodu nižších miezd miezd, odchádzajú ich občania za lepšie platenou prácou do krajín Západnej Európy.
Nasledujúci príspevok: „B10.3- Odchod občana do zahraničia – finančná strata jeho rodnej krajiny“
Celá debata | RSS tejto debaty