Obsah predchádzajúceho príspevku: „B10.3- Odchod občana do zahraničia – finančná strata jeho rodnej krajiny“. Odchodom občana za prácou do zahraničia prichádza jeho rodná krajina nielen o náklady, ktoré vynaložila v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, ale aj o potenciálne dane, ktoré by tento občan odviedol do štátneho rozpočtu v prípade, ak by bol zamestnaný v rodnej krajine.
——————————————————————————-
Každý štát veľmi dobre vie, že náklady do výchovy a vzdelania každého svojho občana – budúceho pracovníka – sa jednoznačne oplatí investovať.
Občan totiž úhrnnou hodnotou všetkých daní, ktoré odvedie počas života do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny – t. j. dane zo svojich príjmov, dane z pridanej hodnoty, spotrebnej dane, ako aj iných daní (daň z nehnuteľnosti) – prevýši celkové náklady vynaložené v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania.
Všetky finančné prostriedky, ktoré vloží štát do svojho občana, sú vlastne veľmi výhodnou investíciou, ktorá sa mu bohato vráti v prípade zapojenia sa občana do pracovného procesu v jeho ekonomike. Práca občana v ekonomike rodnej krajiny počas jeho produktívneho veku vygeneruje oveľa väčší finančný prínos, než hodnota nákladov vynaložených štátom na jeho výchovu a vzdelávanie.
A preto je odchod každého občana za prácou do zahraničia pre jeho rodnú krajinu nielen veľkou finančnou stratou s ohľadom na celkové náklady investované do jeho výchovy a vzdelávania, ale z finančného hľadiska je pre ňu tento odchod predovšetkým obrovskou stratou z pohľadu možného budúceho zisku, stratou z pohľadu ušlého zisku, ktorý by bolo možné dosiahnuť v prípade, ak by občan zostal pracovať v svojej rodnej krajine, ak by odvádzal do štátneho rozpočtu tieto tri druhy najvýznamnejších daní a zúčastňoval sa na tvorbe HDP. A ten zisk, ten zisk, ktorý je zárukou ďaľšej existencie štátu, je vlastne to najdôležitejšie, prečo každý štát investuje peniaze do výchovy a vzdelávania svojich občanov.
Pracujúci občan je pre štát úplne tým najdôležitejším elementárnym kameňom, bez ktorého by vôbec nemohol vzniknúť, bez ktorého by nemohol existovať. Občan zapojený do pracovného procesu v svojom rodnom štáte je tým najzákladnejším predpokladom na to, aby vôbec mohol štát fungovať.
A práve toto značné zhodnotenie vstupných nákladov investovaných počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu (náklady na výchovu a vzdelávanie občana) je dôvodom, prečo je strata každého občana v produktívnom veku (napr. odchodom občana do zahraničia, úmrtím, invaliditou) zároveň veľkou finančnou stratou z hľadiska príjmov štátu.
Odchod nielen každého odborníka, ale každého občana, každého pracovníka, je značnou finančnou stratou z pohľadu perspektívnych príjmov – daní, ktoré by mohol tento občan priniesť svojmu štátu pri zamestnaní sa v ekonomike rodnej krajiny. Finančnou stratou umocnenou v súčasnosti nepríjemným faktom čoraz väčšieho nedostatku pracovnej sily, čoraz menšieho počtu pracujúcich občanov z celkového počtu obyvateľstva, prameniaceho aj z nízkej pôrodnosti. O to bolestivejší je pre každý štát odchod každého jeho občana za prácou do zahraničia.
V prípade odchodu občana do zahraničia sa každým rokom, každým mesiacom, každým týždňom a každým dňom zmenšuje eventuálne možný dosiahnuteľný zisk štátu z tohto svojho „emigrovaného“ občana. Zisk, ktorý predstavujú vlastne tie dane, odvádzané občanom do štátneho rozpočtu tej krajiny, v ktorej je zamestnaný.
Čím dlhšie pracuje občan v zahraničí, tým viac daní odvedie do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej cudzej krajiny, tej, v ktorej pracuje. Cudzej, nie svojej.
O čo väčší čas zo svojho produktívneho pracovného života prepracuje občan v ekonomike zahraničnej krajiny, o čo väčší čas tak odvádza dane do cudzieho štátneho rozpočtu, o to kratší čas môže potom pracovať v svojej rodnej krajine, a o to kratší čas môže teda odvádzať dane do štátneho rozpočtu svojho rodného štátu.
Či už ide o daň zo mzdy, ktorú teraz platí občan v prospech toho štátu, v ktorom je zamestnaný, či už ide o daň z pridanej hodnoty (DPH), ktorá ide z veľkej časti tiež do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej si občan počas doby svojho zamestnávania kupuje výrobky alebo využíva nejaké služby, alebo či už ide o spotrebnú daň, ktorú tiež občan platí aj v tej krajine, do ktorej odišiel za prácou, v ktorej je zamestnaný.
A týmito daňami, ktoré plynú do pokladnice cudzieho štátu, tak tento „emigrovaný“ občan pomáha financovať políciu, zdravotníctvo, školstvo, výstavbu ciest, … cudzej krajiny. Pomáha vlastne občanom cudzieho štátu.
Pomáha nie svojim spoluobčanom, teda tým, ktorí sa skladali na jeho výchovu a vzdelávanie, ale pomáha občanom štátu, ktorého občania sa vôbec nepodieľali na nákladoch vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie.
Pomáha financovať jednotlivé odvetvia ekonomiky nie v svojej rodnej krajine, ale pomáha financovať ekonomiku toho štátu, ktorý sa absolútne nepodieľal na nákladoch na jeho výchovu a vzdelávanie, teda štátu, ktorý sa ani v najmenšom nepodieľal na nákladoch vynaložených v dlhodobom procese jeho prípravy na vykonávanie pracovnej činnosti.
Ak by tento občan neodišiel do zahraničia, ale pracoval v svojej krajine, tak dane z jeho príjmov by odchádzali do štátneho rozpočtu jeho rodného štátu a ten by z nich financoval tie isté oblasti ekonomiky, ako aj cudzí štát, čiže by financoval školstvo, zdravotníctvo, políciu, výstavbu ciest … v rodnej krajine tohto občana.
Svojimi daňami by tak občan pomohol financovať napr. políciu, a tak by prispel k väčšej bezpečnosti seba, svojich detí, svojich rodičov, príbuzných, …. svojich spoluobčanov, k väčšej ochrane svojho majetku. Svojimi daňami by pomohol deťom a mladým ľuďom vzdelávajúcim sa v svojej rodnej krajine, prispel by k lepšiemu školstvu, ktoré niekedy bezplatne vzdelávalo aj jeho, a teraz zasa bezplatne vzdeláva jeho deti, jeho vnukov, vzdeláva všetky deti, ktoré raz budú odvádzať dane na to, aby sa zasa aj on – napr. ako dôchodca – mal lepšie, aby mal kvalitnejšie zdravotníctvo, aby ho chránila kvalitnejšie vybavená polícia.
Dane tohto „emigrovaného“ občana by v prípade jeho zamestnávania sa v jeho rodnej krajine pomohli zdravotníctvu, ktoré sa stará aj o zdravie jeho detí, o zdravie jeho rodičov, príbuzných, o zdravie všetkých jeho spoluobčanov.
A nemožno opomenúť ani odvody občana na dôchodkové poistenie, ktoré sú prerozdeľované medzi aktuálnych starobných dôchodcov.
Čím viac občanov odíde za prácou do zahraničia, tým menej odvodov, tým menej finančných prostriedkov bude na prerozdelenie ich spoluobčanom-dôchodcom v ich rodnej krajine. Tým dôchodcom, ktorí sa niekedy skladali na výchovu a vzdelávanie aj týchto, do zahraničia odídených občanov.
Nie, toto nie je apel na tých, ktorí odchádzajú v snahe zlepšiť svoj život prebiehajúci v ťažkých ekonomických podmienkach svojej rodnej krajiny.
V žiadnom prípade to nie ani prosba, a ani apel na ich návrat z cudzej krajiny do ich rodného štátu, do našej rodnej krajiny.
Nie je to apel na to, aby sa vrátili do ekonomiky s niekoľkokrát nižšími platmi a ťažkými a nedôstojnými podmienkami na život množstva rodín, hlavne viacdetných rodín.
To nie je prosba o solidaritu s tými, ktorí to tu musia znášať.
Toto je apel na tých občanov z našich radov, ktorí o probléme neférového bezplatného odsávania občanov z novopristúpených krajín EU vedia. Ktorí vedia o probléme neustáleho a nekonečného financovania výchovy a vzdelávania a neustáleho a nekonečného bezplatného odčerpávania občanov z novopristúpených členských krajín, a ktorí majú záujem a chcú tento problém riešiť, ktorí sa môžu angažovať v jeho riešení a môžu aspoň maličkým minimom prispieť k jeho vyriešeniu.
Apel na tých, ktorí sú otrasení z nedôstojných a častokrát katastrofálnych podmienok panujúcich v našom zdravotníctve, ktorí by chceli kvalitnejšie školstvo pre svoje deti a svojich vnukov, a tiež aj apel na tých zhrozených z finančnej, a nielen tejto, situácie našich dôchodcov.
Apel na tých, ktorí sú zhrození zo situácie dôchodcov, ktorí svojou prácou kedysi vytvárali hodnoty v našej spoločnosti a budovali ekonomiku svojej rodnej krajiny, našej rodnej krajiny.
Zhrození zo situácie tých dôchodcov, ktorí kedysi svojimi daňami prispievali na stavbu jaslí, škôl, nemocníc … Presne tých istých škôl a nemocníc, ktoré využívame aj my, ich deti a vnuci, a ktoré tiež využívajú aj naše deti a vnuci.
Tých dôchodcov, ktorí prispievali na stavbu ciest, železníc, závodov – áno, tých závodov a podnikov, ktoré boli zárukou toho, že naši občania nemuseli na dlhú dobu opúšťať svoje rodiny a nemuseli sa v cudzine strachovať, či sa im nerozpadne rodina, ktorí sa nemuseli v cudzine báť či sú v poriadku ich malé deti.
Ktorí mohli pracovať v závodoch a fabrikách u nás, v našej rodnej krajine, a ktorí sa mohli dennodenne vracať do svojich domovov, ku svojim rodinám, ku svojim milovaným deťom a byť im potrebnou oporou.
Tých dôchodcov, ktorí nemuseli – tak ako to teraz častokrát musia ich deti a ich vnuci – hľadať prácu v cudzine a zmierovať so skutočnosťou, že to pre nich nenahraditeľné detstvo ich detí im nenávratne odchádza do minulosti bez toho, aby boli pri ňom, a ktorí nemuseli kvôli práci v zahraničí odkladať narodenie svojich detí na neskorší vek, na dobu, kedy sa natrvalo vrátia zo zahraničia do svojej vlasti ku svojej rodine a budú jej nápomocnými pri výchove detí.
Tých dôchodcov, ktorí dúfali, že raz sa im táto pomoc rodnej krajine vráti vo forme spokojnej, finančne zabezpečenej staroby, a ktorá bude zároveň aj výrazom vďačnosti nás – ich detí – za starostlivosť a výchovu, ktoré nám poskytli, na ktoré sa nám zložili.
Nasledujúci príspevok: „B10.5 Míňanie zarobenej mzdy v ekonomike zamestnávateľského štátu“
Celá debata | RSS tejto debaty