Ľudia na celom svete sa snažia svojou prácou zabezpečiť finančné prostriedky nevyhnutné pre život tak seba, ako aj svojej rodiny.
Slabé zárobky vo svojich rodných krajinách, a mnohokrát aj túžba skúsiť a spoznať niečo nové, ich motivujú k odchodu za prácou do zahraničia.
Možnosť hľadania si práce mimo územia svojej rodnej krajiny, umocnená rastúcou globalizáciou a novými, rýchlejšími, pohodlnejšími a cenovo výhodnejšími spôsobmi dopravy, spôsobila, že čoraz viac hlavne mladých ľudí odchádza zo svojich rodných krajín za prácou do všetkých kútov sveta.
Väčšina z nich – teda tí, ktorí odišli predovšetkým kvôli nízkym mzdám v svojej rodnej krajine – sa snaží v zahraničí čo najviac zarobiť, aby tak mohla pomôcť nielen sebe, ale aj svojim rodinám, svojim deťom, ktoré zanechali v rodných krajinách.
V snahe o čo najlepšie finančné ohodnotenie svojej práce využívajú možnosť práce na území tých štátov, v ktorých je priemerná mzda značne vyššia, než v ich rodnej krajine.
Takýmto spôsobom sa medzi jednotlivými štátmi sveta presúvajú desiatky miliónov ľudí.
Presun ľudí z jednej krajiny do druhej má svoje logické zákonitosti. Ľudia sa presúvajú z krajín s nižšími priemernými platmi do krajín s vyššími priemernými platmi.
Občania Čiech sa presúvajú za prácou do Nemecka, občania Slovenska sa zasa presúvajú za prácou do Čiech, a aj do Nemecka. A na Slovensko zasa prichádzajú občania štátov, v ktorých je priemerná mzda výrazne nižšia než na Slovensku, čiže napr. občania Srbska, Ukrajiny, Rumunska a i.
Narastajúci počet občanov presúvajúcich sa za lepšie platenou prácou do zahraničia má okrem pozitív – lepšie finančné ohodnotenie v zahraničí – aj negatíva, týkajúce sa hlavne ich rodnej krajiny.
Ide o stratu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie odchádzajúceho občana, a tiež aj o stratu potenciálnych daní, ktoré by občan priniesol do štátneho rozpočtu v prípade zamestnávania sa v ekonomike rodnej krajiny (daň zo mzdy, daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň), stratu odvodov na zdravotné a dôchodkové poistenie, odlúčenosť od rodiny a i.
Občan, ktorý odchádza za prácou do zahraničia, zanecháva doma svoju rodinu, svoje deti, partnera.
A toto dlhodobé odlúčenie od svojich blízkych, od rodiny, s krátkymi návratmi domov raz za niekoľko týždňov, resp. mesiacov, negatívne vplýva na vzájomné vzťahy medzi partnermi, ktorí sa následkom dlhodobého odlúčenia v mnohých prípadoch navzájom odcudzia a ich vzťah sa častokrát končí tými najhoršími dôsledkami pre ich deti – rozvodom dlhodoboodlúčených rodičov.
Dlhodobým odchodom jedného z rodičov trpia, samozrejme, deti, a v prípade odchodu matky za prácou do zahraničia – hlavne vo funkcii opatrovateliek starých ľudí – je táto skutočnosť o to bolestnejšia.
Zintenzívňovanie procesu globalizácie, spôsobujúce nárast počtu ľudí odchádzajúcich zo svojich rodných krajín za prácou do zahraničia, je tak príčinou toho, že čoraz väčšie množstvo malých detí je ochudobnené o prítomnosť jedného či dokonca aj oboch rodičov, ktorí práve preto, že chcú zabezpečiť svojim deťom slušný život aspoň na akej takej ekonomickej úrovni, musia ich opustiť a odísť za prácou do iných krajín (viac v príspevku „A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“ [1]).
Každý občan predstavuje pre svoju rodnú krajinu zdroj budúceho zisku. Zdroj formou daní, ktoré začne do štátneho rozpočtu odvádzať po zamestnaní sa, po zapojení sa do pracovného procesu.
Primárnou daňou, ktorou občan pomôže štátnemu rozpočtu je jeho daň zo mzdy.
K tomu pristupujú aj daň z pridanej hodnoty a spotrebná daň, ktoré odvádza občan v podstate každodenne pri kúpe rôznych výrobkov či služieb.
A, samozrejme, občan sa svojou prácou aktívne zúčastňuje na tvorbe zisku zamestnávateľa, a z tohto zisku sa tiež odvádza daň do štátneho rozpočtu.
A naviac, ekonomike rodnej krajiny pomáha občan aj odvodmi na zdravotné a dôchodkové poistenie. Pomôže tak zdravotnému systému svojej rodnej krajiny, ako aj svojim spoluobčanom-dôchodcom.
Na to, aby občan mohol začať pracovať a odvádzať dane, musí prejsť dlhodobým procesom výchovy a vzdelávania.
Jeho výchovu od narodenia až po začatie vykonávania pracovnej profesie zabezpečujú a financujú jeho rodičia, a to financovaním jeho základných nevyhnutných potrieb, akými sú: strava, ošatenie, bývanie, energie, jasle, materskú škola, náklady spojené so školou (školské pomôcky, učebnice), doprava, lekárska starostlivosť, a i.
Rodičia investujú tieto náklady do svojho dieťaťa preto, aby mu zabezpečili perspektívnu budúcnosť. Ale zároveň aj preto, pretože vedia, že práca ich dieťaťa – už ako dospelého občana zapojeného do pracovného procesu v jeho rodnej krajine – im bude zároveň odmenou za ich starostlivosť pri jeho výchove.
Svojimi daňami odvádzanými do rozpočtu svojej rodnej krajiny, ako aj ich výškou, dospelé a pracujúce dieťa priamo vplýva na kvalitu poskytovaných služieb v tých oblastiach ekonomiky, ktoré sa jeho rodičov priamo týkajú, ako napr.: verejné zdravotníctvo, školstvo, polícia, doprava, a pod.
Zdravotníctvo – kvalitnejšie služby, školstvo – kvalitnejšia výučba týkajúca sa vnukov týchto rodičov, t. j. kvalitnejšia výučba týkajúca sa detí ich aktuálne pracujúcich detí, polícia – zníženie kriminality a zväčšenie bezpečnosti občanov daného štátu, ako aj ochrana ich majetku, doprava – lacnejšie, rýchlejšie a pohodlnejšie cestovanie atď, atď.
A svojimi odvodmi na zdravotné či dôchodkové poistenie prispievajú už pracujúce deti k zvýšeniu kvality služieb zdravotníctva, resp. k väčšej prerozdeľovávanej sume medzi aktuálnych dôchodcov.
Tých dôchodcov, ktorí sa niekedy prostredníctvom svojich daní skladali aj na výchovu a vzdelávanie detí a mladých ľudí, teraz už aktuálne pracujúcich občanov (pozri aj príspevok„D12- Medzištátna pracovná migrácia – negatívne dôsledky“ [2]).
Rodičia – okrem toho, že odchod ich dieťaťa za prácou do zahraničia kvôli lepším mzdovým podmienkam je pre nich negatívnym emocionálnym zaťažením – tiež vedia, že ich rodná krajina každým dňom zamestnávania sa ich dieťaťa v zahraničí stráca peniaze, ktoré by pri jeho zamestnávaní sa v rodnej krajine odchádzali formou daní do domáceho štátneho rozpočtu.
Vedia, že ďaľším prerozdeľovaním by tieto dane pomohli zlepšiť situáciu v zdravotníctve, školstve, polícii, dôchodkovom systéme, doprave a inde, a takto by vlastne prispeli k zlepšeniu úrovne služieb v oblastiach, ktorých kvalita sa ich, ako rodičov tohto v zahraničí zamestnaného dieťaťa, bezprostredne týka.
Čiže, odchodom dieťaťa za prácou do zahraničia sa rodičovské investície do výchovy dieťaťa znehodnocujú v tom zmysle, že prácou v zahraničí sa vlastne neguje oprávnená nádej rodičov na prínos ich dieťaťa k ekonomickému rastu ich rodnej krajiny, a tým aj k pomoci ich zamestnaného dieťaťa tým oblastiam rodnej ekonomiky, ktoré sa ich – rodičov – priamo týkajú: zdravotníctvo, dôchodkový systém, polícia, dopravné komunikácie, ochrana životného prostredia a i.
Ak sa však ich dieťa zamestná v svojej rodnej krajine, tak svojimi daňami a odvodmi na zdravotné a sociálne poistenie pomáha k rozvoju jednotlivých oblastí ekonomiky v svojom štáte, a tým vlastne pomáha nielen svojim rodičom, ale aj svojim spoluobčanom.
Pomáha všetkým svojim spoluobčanom, teda aj tým, ktorí niekedy prostredníctvom svojich odvádzaných daní financovali výchovu a vzdelávanie tohto, do pracovného procesu zapojeného dieťaťa.
Avšak, ak sa už dospelé dieťa zamestná v zahraničí, svojimi daňami pomáha k ekonomickému rastu krajiny, ktorá absolútne neprispela na jeho výchovu, a ani vzdelávanie počas jeho detstva a jeho dospievania.
Tento občan zamestnaný v zahraničí nepomáha tým, ktorí sa niekedy podieľali na zabezpečení jeho výchovy a vzdelávania, t. j. nepomáha svojim rodičom a svojim spoluobčanom, ale pomáha občanom štátu, ktorí sa vôbec nepodieľali na nákladoch vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania (pozri aj príspevok „D12. 1- Odchod občana do zahraničia – strata príjmov rodnej krajiny“ [3]).
Každý rodič by najradšej videl svoje dieťa čo najlepšie finančne zabezpečené, aby malo vlastné bývanie a svoju prácu, ktorá zabezpečí jeho rodine dôstojný život.
A každý rodič – pretože každý chceme pre svoje deti len to najlepšie – by chcel, aby jeho dieťa v budúcnosti malo prácu, ktorá mu zabezpečí vlastné bývanie čo najbližšie k svojmu rodičovi.
Pretože vie, že jeho deti, to sú tí najbližší ľudia, ktorých blízka prítomnosť neskutočne pomáha každému rodičovi.
A ak rodič akceptuje fakt, že jeho dieťa odchádza za prácou do zahraničia, je to len preto, že chce, aby sa jeho dieťa aj so svojou rodinou malo lepšie, ako sa momentálne má.
Pretože nechce, aby sa trápilo v rodnej krajine častokrát za doslova otrockých podmienok.
A keďže pre každého rodiča je želanie, aby sa jeho dieťa malo dobre, želaním najväčším, tak každý rodič – aj keď s ťažkým srdcom – akceptuje voľbu svojho dieťaťa, voľbu odchodu za prácou do zahraničia, pretože vie, že jeho dieťa to robí kvôli zabezpečeniu dôstojného života svojich detí, kvôli zabezpečeniu dôstojného života svojej rodiny.
Rodičia vynakladajú značné finančné prostriedky na výchovu dieťaťa a štát zasa na jeho vzdelávanie.
Ide o vzdelávanie na základnej, strednej a častokrát aj na vysokej škole.
Avšak, ak po ukončení vzdelávacieho procesu odíde mladý človek za prácou do zahraničia, jeho rodná krajina o tieto prostriedky investované do jeho vzdelávania prichádza.
Štát vynaložil tieto náklady preto, pretože rátal, že tento mladý človek sa raz zapojí do pracovného procesu v ekonomike svojej rodnej krajiny.
A následne rátal s príjmom daní, ktoré budú generované prácou tohto človeka (daň zo mzdy, daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň).
A štát taktiež rátal aj s odvodmi tohto mladého človeka. S odvodmi na zdravotné a dôchodkové poistenie, odvodmi, ktoré by veľmi pomohli zdravotníctvu a taktiež súčasným dôchodcom. Ktoré by pomohli práve tým dôchodcom, ktorí kedysi zo svojich daní prispievali aj na výchovu a vzdelávanie tohto mladého človeka, aktuálne pracujúceho v zahraničí.
Po odchode mladého človeka do zahraničia však štát prichádza tak o tieto potenciálne dane, ako aj o odvody na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
A čím dlhšie v zahraničí tento „emigrovaný“ občan pracuje, tým viac sa aj zmenšuje suma možných daní, ktoré môže odviesť do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny, suma možných odvodov na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
V prípade, ak občan prepracuje v zahraničí jednu pätinu svojho produktívneho veku (času od zapojenia sa do pracovného procesu až do momentu odchodu do dôchodku) a 4/5 prepracuje v ekonomike rodnej krajiny, tak odvedie do štátneho rozpočtu približne o 1/5 daní menej, ako by odviedol, keby pracoval v rodnej ekonomike počas celého obdobia produktívneho veku.
A to isté sa týka aj odvodov na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
V prípade, že občan odpracuje v zahraničí 2/3 času z dĺžky svojho produktívneho obdobia a 1/3 produktívneho obdobia prepracuje doma, tak odvedie do štátneho rozpočtu približne len 1/3 z daní, ktoré by do neho odviedol v prípade, ak by celé svoje produktívne obdobie prepracoval v rodnej ekonomike.
V prípade, že občan prepracuje v zahraničí celé obdobie produktívneho veku, vtedy neodvedie v rodnej krajine žiadne dane, a teda investície, vynaložené štátom na jeho výchovu a jeho vzdelávanie boli absolútne zbytočne vynaložené, boli stratové, čiže sa vôbec nezhodnotili, nezhodnotili sa ani v tej najmenšej miere.
Teda odchod občana zo svojej rodnej krajiny za prácou do zahraničia znižuje každým dňom jeho zamestnávania sa v zahraničí maximálne množstvo daní, ktoré by tento občan priniesol do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny v prípade zamestnávania sa v jej ekonomike.
Pri určitej dĺžke doby zamestnávania sa občana v cudzej krajine, sa náklady investované do jeho výchovy a vzdelávania môžu vrátiť len v krátenej forme, a v prípade jeho zamestnávania sa v cudzej krajine počas celého svojho produktívneho obdobia – t. j. od momentu zapojenia sa do pracovného procesu až do momentu odchodu do dôchodku – sú náklady investované do jeho výchovy a vzdelávania nenávratne stratené.
Ale veď na tie náklady sa skladali všetci spoluobčania tohto odídeného občana, na tie náklady sme sa skladali my všetci.
Kto nám ich vráti?
Nemal by sa na tom zúčastniť – zúčastniť sa na tom vracaní tých nákladov – každý či každá ekonomika, každá krajina, ktorej zamestnávanie a práca nášho spoluobčana priniesla zisk?
Veď predsa náklady sa vždy uhrádzali a naďalej aj uhrádzajú zo zisku, ktorý bol dosiahnutý práve vynaložením týchto nákladov.
A každý, kto sa zúčastňuje nákladmi na tvorbe zisku, má právo na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov z takto dosiahnutého zisku.
A je absolútne jedno, kto či ktorá krajina ten zisk dosiahla.
Vynaložené náklady sa vždy kompenzujú zo zisku dosiahnutého vďaka vynaloženiu týchto nákladov.
Vždy, nezávisle na subjekte, ktorý náklady vynaložil a nezávisle na subjekte, ktorý ten zisk dosiahol.
[2] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/27/d12-medzistatna-pracovna-migracia-negativne-dosledky/
Celá debata | RSS tejto debaty