Predchádzajúci príspevok: „B3.1- Médiá o nákladoch investovaných do vysokoškolského vzdelania“. V súčasnosti prebiehajú debaty o spôsobe vrátenia nákladov vynaložených na vzdelávanie tých vysokoškolských odborníkov, ktorí po ukončení štúdií odídu pracovať do zahraničia.
Variantu zaviazania sa vysokoškoláka k odpracovaniu určitých rokov v ekonomike rodného štátu, po ukončení štúdií, môžeme prirovnať k situácii, keď firma finančne podporuje štúdium nejakej osoby, ktorá sa za poskytnutie tejto finančnej podpory zmluvne zaviaže k tomu, že po ukončení štúdií vo vybranom odbore bude pracovať v danej firme určitú, zmluvne stanovenú dobu.
V prípade porušenia tejto zmluvy, vráti táto osoba firme, ktorá ju finančne podporovala, vopred dohodnutú časť sumy, predstavujúcu náklady vynaložené firmou na štúdiá danej osoby.
Požiadavka odpracovania určitej doby vo firme vyplýva z jednoduchého faktu, že predsa ten, kto peniaze na niečo vydáva, tak aj pochopiteľne očakáva, že sa mu tento finančný výdavok vráti, že mu prinesie nejaký zisk.
A ten zisk prinesie firme práca osoby, ktorú firma finančne podporovala počas štúdií.
Je teda logické, že keď financujem štúdiá budúceho pracovníka mojej firmy, tak samozrejme očakávam, že sa mi táto investícia vráti, že sa mi zhodnotí.
Očakávam, že tento človek bude po skončení štúdií pracovať pre moju firmu.
Ale ak sa on po ukončení štúdií rozhodne, že nebude pre mňa pracovať – tak ako to bolo pôvodne zmluvne dohodnuté – no tak budem od neho vymáhať náklady, ktoré som vynaložil na jeho štúdiá. V opačnom prípade – ak by som zrezignoval z vrátenia týchto peňazí – je to pre mňa stratová investícia, a už nik mi tie peniaze nevráti.
Ako praktický príklad takejto zmluvy o finančnej pomoci, výhodnej pre obe strany, možno uviesť finančné pôžičky poskytované počas štúdií študentom vysokých škôl v bývalom Československu a Poľsku, ktorí uzavierali zmluvu s mnohými výrobnými podnikmi a závodmi týchto krajín.
Zmluva bola výhodná pre obe strany, keďže na jednej strane zabezpečovala do budúcnosti podnikom a závodom potrebných odborníkov, a na druhej strane štát prostredníctvom svojich podnikov a závodov zabezpečil mladým študujúcim ľuďom tak finančnú pomoc počas ich štúdií, ako aj istotu pracovného miesta do budúcnosti.
Podľa výšky finančnej pomoci poskytnutej počas štúdií sa študent zaviazal k odpracovaniu určitého počtu rokov v tomto podniku. V prípade, že zmluvu nedodržal a z podniku odišiel pred odpracovaním dohodnutej doby, vracal podniku určitú, zmluvne stanovenú čiastku z výšky poskytnutej pôžičky, úmernú dobe, ktorú by mal ešte odpracovať v prospech tohto podniku.
A tak je to aj so štátom, ktorý finančne podporuje štúdiá mladého občana, pretože počíta s tým, že po ukončení štúdií sa mladý človek zapojí do pracovného procesu v jeho ekonomike a bude odvádzať do štátnej pokladnice daň zo svojej mzdy. Ale budú to aj iné dane, ktorými tento pracovník prispeje do štátneho rozpočtu.
Zo svojej mzdy si bude kupovať rôzne výrobky a platiť za poskytnuté služby, a takto vlastne kúpou ľubovoľného výrobku alebo nejakej služby zaplatí daň z pridanej hodnoty (DPH), zahrnutú už do ceny výrobku. Daň, ktorá tiež plynie do štátneho rozpočtu.
A pri kúpe štátom presne stanovených tovarov (uhlie, plyn, elektrická energia, motorové palivá – benzín, nafta, alkoholické nápoje, tabakové výrobky) bude do štátneho rozpočtu odvádzať aj spotrebnú daň.
A kúpou ľubovoľného výrobku či zaplatením určitej služby tak vlastne podporí aj ďaľšiu výrobu týchto výrobkov či ďalší rozvoj služieb, a tým podporí aj zamestnanosť a rast výroby v svojej krajine.
Nasledujúci príspevok: „B3.3- Náklady na štúdiá má naozaj znášať absolvent?“
Celá debata | RSS tejto debaty