Predchádzajúci príspevok: „B5.1- Kto by mal kompenzovať náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie“. Na kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu by sa mal podieľať každý, komu zamestnávanie tohto občana prináša zisk.
——————————————————————————————–
V podstate, táto voľba – t. j. rozhodnutie o tom, že na podieľaní sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana by mal byť zodpovedný ten štát, v prospech ktorého je odvádzaná daň zo mzdy tohto pracovníka – vychádza z nasledujúcej úvahy:
Štát môže existovať len vtedy, ak existuje nejaký zdroj, ktorý mu zabezpečí finančné prostriedky na jeho existenciu, na jeho prežitie, na jeho chod.
Týmto základným zdrojom potrebných financií je občan, ktorý prináša štátu peniaze formou daní. Či už ide o daň zo svojej mzdy, daň z pridanej hodnoty (DPH), spotrebnú daň, alebo iné dane. Všetky tieto dane sú generované práve vďaka práci občana.
Daň zo mzdy občana môže byť do štátnej pokladnice odvedená až vtedy, keď najprv niekto zabezpečí vznik príjmu občana, z ktorého môže byť táto daň odvedená. Čiže musí existovať niekto, kto dokáže zabezpečiť, resp. vygenerovať finančnú čiastku predstavujúcu príjem občana vo forme mzdy. A ten niekto je zamestnávateľ občana.
Zamestnávateľ predstavuje pre štát niekoho, kto vie premeniť schopnosti a zručnosti pracovníka – počas jeho zapojenia sa do pracovného procesu – na svoj zisk. Predstavuje subjekt, ktorý dokáže náklady investované štátom a rodičmi do občana (náklady na vzdelávanie, náklady na výchovu) transformovať na vznik zisku. Tou transformáciou týchto nákladov je vlastne samotný pracovný proces, ktorý zabezpečuje zamestnávateľovi vznik zisku, využitím pracovných zručností a schopností pracovníka, t. j. využitím práce občana. Toho občana, ktorého rodičia a štát pripravili pomocou dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania do úlohy výrobného prostriedku „pracovník“. Rodičia i štát ho pripravili na túto úlohu na svoje náklady.
Kvôli lepšiemu pochopeniu celkovej situácie si vzťah „Pracovník – Zamestnávateľ – Štát“ zjednodušme nasledujúcou úvahou:
Zamestnávateľ je subjekt, ktorý pretaví náklady štátu – investované do občana formou vzdelávania – do svojho zisku takým spôsobom, že si tohto občana požičiava za poplatok od štátu, alebo, ináč povedané, prenajíma si ho od štátu. A daň zo mzdy tohto pracovníka, ktorú mesačne odvádza zamestnávateľ do štátnej pokladnice, je vlastne tým poplatkom, tou cenou za prenájom tohto pracovníka. Je to cena mesačného prenájmu, keďže sa odvádza mesačne.
Teda rodičia občana a štát zabezpečia pre potreby zamestnávateľa výrobný prostriedok „pracovník“ a zamestnávateľ za túto pomoc, za poskytnutie tohto pracovníka, odvádza štátu daň zo mzdy tohto pracovníka.
Čiže úlohou rodičov a štátu je zabezpečiť pre potreby zamestnávateľa pracovníka pripraveného na zapojenie sa do pracovného procesu a úlohou zamestnávateľa je zasa pretaviť schopnosti a zručnosti takto pripraveného pracovníka – počas zapojenia sa pracovníka do pracovného procesu – do zisku, do svojho zisku.
Zisk štátu vo forme dane zo mzdy občana je to, z čoho financuje štát svoj chod, svoju existenciu, svoju činnosť. Ten zisk je presne to, kvôli čomu sa každému štátu oplatí vzdelávať a vychovávať občana, ten zisk je to, kvôli čomu to štát robí.
Daň zo mzdy je primárna daň, ktorá je generovaná prácou občana. Po jej odvedení ostane pracovníkovi čistá mzda, ktorá je následne zdrojom sekundárnych daní napĺňajúcich štátny rozpočet, a to dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ktoré sú generované kúpou ľubovoľného tovaru či zaplatením nejakých služieb. A práve vznik tejto primárnej dane, teda dane zo mzdy, je predpokladom vzniku sekundárnych daní, t. j. dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane.
Keďže štát je príjemcom nielen dane zo mzdy (dane z príjmu) zamestnanca, ale aj dane zo zisku jeho zamestnávateľa (daň z príjmu), a samozrejme aj dane z pridanej hodnoty, spotrebnej dane a rôznych iných poplatkov, keďže práve štát je ten, kto má vo všeobecnosti najväčší zisk generovaný prácou občana, tak práve z tohto dôvodu by mal štát platiť aj náklady, ktoré generujú tento jeho zisk, mal by financovať náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana, náklady, ktorých vynaloženie je podmienkou toho, aby bol občan pripravený zapojiť sa do pracovného procesu.
Doterajšia časť uvedeného textu sa sústreďuje hlavne na náklady štátu vynaložené na prípravu mladého človeka na pracovný proces.
Ale k dôležitým nákladom vynaloženým počas procesu dlhodobej prípravy mladého človeka na vstup do pracovného procesu nespochybniteľne patria aj náklady vynaložené rodičmi v dlhodobom procese jeho výchovy. Teda pracovník je výrobný prostriedok, pripravený na zapojenie sa do pracovného procesu na náklady rodnej krajiny a na náklady svojich rodičov.
Predstavme si, že daň zo mzdy pracovníka – ktorú odvádza do štátneho rozpočtu – zahŕňa nielen čiastku, ktorá predstavuje splátku nákladov vynaložených štátom na vzdelávanie mladého človeka, ale táto daň zo mzdy zahrňuje v sebe aj čiastku, ktorá predstavuje splátku nákladov vynaložených rodičmi pri výchove svojho dieťaťa. A tieto náklady by bolo vhodné vrátiť tomu, kto ich vynaložil, teda vrátiť rodičom.
Vracanie týchto nákladov rodičom by mohlo následne pomôcť pri riešení niektorých závažných problémov ekonomiky, takých ako: nízka pôrodnosť, starnutie obyvateľstva, zlá finančná situácia rodičov-dôchodcov, zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, skorší odchod do dôchodku, nelegálna práca, nezamestnanosť a zapájanie problematických obyvateľov do pracovného procesu, nezamestnanosť mladých ľudí, neregulovaná migrácia, zvýšenie starostlivosti o vlastné zdravie, zníženie finančných nárokov na systém zdravotného zabezpečenia, zlepšenie kvality vzdelávacieho procesu na školách, väčšie zapájanie sa rodičov do výchovno-vzdelávacieho procesu dieťaťa, nedostatok odborníkov a vysokokvalifikovaných pracovníkov, zlepšenie situácie so zamestnávaním starších občanov, oživenie ekonomiky, zvýšenie predaja domácich potravín na domácom trhu, vzrast objemu domácej poľnohospodárskej a potravinárskej výroby a zabezpečenie potravinovej sebestačnosti, zníženie uhlíkovej stopy podporou viacdetnej rodiny, finančné zabezpečenie starších bezdetných párov a i.
Nasledujúci príspevok: „B6- Štát ako zabezpečovateľ pracovnej sily“
Celá debata | RSS tejto debaty