My znášame náklady, ale zisky už zhŕňajú druhí

Obsah predchádzajúceho príspevku: „B9. 3. 5- Odchod lekára do zahraničia znamená stratu pre rodnú krajinu“. Lekár, ktorý odíde pracovať do zahraničia znamená stratu odborníka  zabezpečujúceho nielen zdravie občanov, ale aj ich práceschopnosť.

——————————————————————————————————————-

Mnohí lekári či odborníci z iných profesií v novopristúpených členských krajinách odchádzajú po ukončení štúdií a získaní vysokoškolského diplomu zo svojej rodnej krajiny a zamestnávajú sa v ekonomicky bohatších členských štátoch Európskej únie v rôznych podnikoch, firmách, zdravotných zariadeniach, spoločnostiach, v školstve daného štátu (prednášajúci na vysokých školách), vo vývoji a výskume, vo farmaceutických firmách atď.

Títo odborníci sú pre ekonomiku zahraničnej krajiny  prospešní nasledovným spôsobom:

1.Do jej štátneho rozpočtu odvádzajú daň zo svojej mzdy (daň z príjmu).

2.Svojou prácou vytvárajú svojmu zamestnávateľovi zisk, a z tohto zisku je odvádzaná daň (daň z príjmu) do štátneho rozpočtu.

3.Zisk zamestnávateľa predstavuje jeho čistý príjem, jeho čistý zisk, ktorý následným investovaním generuje ďalší zisk a ďaľšie dane do štátnej pokladnice.

4.Štátny rozpočet je príjemcom spotrebnej dane a dane z pridanej hodnoty (DPH) – dvoch daní, ktoré odborník v zamestnávateľskej krajine odvádza pri každodennej kúpe tovarov a služieb dennej i dlhodobejšej spotreby, keďže sa tu    zdržuje a je tu počas výkonu svojho zamestnania ubytovaný

5.Každodennou kúpou rôznych výrobkov a služieb zároveň odborník podporuje zamestnanosť a ďalší rast výroby v zahraničnej krajine, v ktorej pracuje. A rast výroby a zamestnanosti znamená ďaľšie príjmy štátneho rozpočtu formou daní, ktoré sú generované prácou novozamestnaných pracovníkov. Formou už vyššie vymenovaných daní, čiže formou dane zo mzdy, dane z pridanej hodnoty (DPH) a spotrebnej dane.

6.Títo odborníci prichádzajúci zo zahraničia ušetria zamestnávateľskej krajine finančné prostriedky, ktoré by musela vynaložiť, ak by chcela zabezpečiť prípravu takéhoto odborníka z radov vlastných občanov.

7.Každý tento odborník odvádza v zahraničnej zamestnávateľskej krajine odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie. Odvod na zdravotné poistenie tak pomáha zdravotnému systému jeho zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, a odvod na dôchodkové poistenie sa zasa neprerozdeľuje medzi tých dôchodcov, ktorí sa kedysi, keď bol ešte dieťa, skladali na jeho výchovu a vzdelávanie, ale pomáha tým dôchodcom, ktorí nikdy neprispievali na jeho výchovu a vzdelávanie.

Čiže odborník prichádzajúci zo zahraničia predstavuje pre svoju novú zamestnávateľskú krajinu pracovníka, ktorý už nevyžaduje žiadne dodatočné náklady na výchovu a vzdelávanie,  pretože tieto náklady už boli vynaložené v jeho rodnej krajine.

To znamená, že zahraničný štát, ktorý zamestnáva odborníka z nejakej krajiny,  ho má k dispozícii bez toho, aby vynaložil minimálne náklady na jeho výchovu a vzdelávanie, aby vynaložil minimálne náklady počas dlhodobého procesu jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.

Dané zamestnanie môžu títo odborníci vykonávať v zahraničnej krajine len vďaka tomu, že vo svojej rodnej krajine získali vzdelanie, ktoré ich kvalifikuje na vykonávanie danej práce.

A to vzdelanie bolo zaplatené peniazmi zo štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny,  peniazmi, na ktoré sa zložili ich spoluobčania.

Krajina, v ktorej sa narodili, vynaložila náklady na ich vzdelávanie, pretože od nich očakávala, že po ukončení štúdií, po nadobudnutí potrebnej kvalifikácie na vykonávanie danej profesie, sa zamestnajú v svojej rodnej  krajine a pomôžu jej tak pri zabezpečovaní zdravého chodu ekonomiky.

Zoberme si ako príklad odborníka-lekára, ktorý po úspešnom ukončení lekárskych štúdií odchádza do zahraničia.

Jeho zamestnanie sa v zahraničí je pre jeho nového zamestnávateľa (nemocnica, súkromná ambulancia, poliklinika, kúpele a pod.) jedným zo spôsobov, ako môže získavať svojich zamestnancov – lekárov. Zamestnávateľ získava takýmto spôsobom úplne zadarmo zahraničného pracovníka, ktorého  vzdelávanie financovala jeho rodná krajina.

Vykonávaním svojej profesie na novom pracovisku, t. j.  liečením občanov cudzieho štátu, prispieva lekár k vytvoreniu zisku svojho zamestnávateľa, a taktiež pomáha navracať do pracovného procesu občanov zamestnávateľského štátu, čím vlastne pomáha napĺňať  štátny rozpočet tohto štátu daňou odvádzanou zo mzdy pracovníkov znovuzapojených do pracovného procesu.

Čiže ten, kto financoval náklady štúdií tohto lekára – jeho rodná krajina – nemá z neho žiadny úžitok, pretože lekár nepracuje v ekonomike svojej rodnej krajiny, ale pracuje v zahraničí.

Paradoxne má z neho osoh štát, ktorý ani v najmenšom neprispel k jeho vzdelávaniu.

Peniaze na jeho štúdiá – pochádzajúce z daní jeho spoluobčanov – boli investované neefektívne, pretože po ukončení štúdií odišiel pracovať do zahraničia.

A naopak, štát ktorý neinvestoval ani euro do štúdií tohto lekára, je príjemcom dane z jeho mzdy, je príjemcom dane zo zisku, ktorý pomáha lekár vytvoriť svojmu zahraničnému zamestnávateľovi.

A, nakoniec, tento lekár ušetrí ekonomike zahraničného štátu, v ktorom je zamestnaný, náklady na prípravu lekára z radov vlastného obyvateľstva.

Ekonomicky silnejšie členské či nečlenské štáty EU, ako sú Nemecko, Anglicko, Dánsko, Švédsko, Rakúsko, Švajčiarsko a i., ktoré majú oveľa väčšie finančné možnosti na zaplatenie vzdelávania a prípravy vlastných odborníkov pre potreby svojich ekonomík, štáty, ktoré sú na tom hospodársky oveľa lepšie než novopristúpené členské štáty EU, a ktorých občania majú niekoľkokrát vyššie mzdy, tak tieto štáty radi neustále využívajú túto pre nich fantastickú možnosť bezplatného neférového a nemorálneho získavania  odborníkov z novopristúpených členských krajín EU, získavania odborníkov z krajín, ktorých ekonomická situácia je oveľa horšia.

Ekonomicky silnejšie štáty EU takýmto spôsobom ušetria  peniaze, ktoré by ináč museli vynaložiť na vzdelávanie potrebných odborníkov vo svojej krajine z radov vlastných občanov.

Ušetria peniaze svojich občanov – daňových poplatníkov, ale, bohužiaľ, na úkor vo všeobecnosti chudobnejších občanov tých krajín, ktoré im potrebných odborníkov vychovávajú na svoje náklady.

A pritom náprava tejto situácie devastačne pôsobiacej na ekonomiky novopristúpených členských krajín Únie – bezplatné odčerpávanie pracovnej sily – je taká prostá, taká jednoduchá.

Keďže zamestnávanie zahraničného pracovníka prináša zisk jeho zamestnávateľskej ekonomike, tak táto by sa mala, prirodzene, účastniť na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré viedli k dosiahnutiu tohto zisku.

Veď predsa vždy platilo a naďalej platí, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý je pomocou nich dosiahnutý.

A náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy zahraničného pracovníka na zapojenie sa do pracovného procesu, teda náklady vynaložené v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine, k takýmto nákladom patria.

Bez vynaloženia týchto nákladov by predsa nemohol vzniknúť ani zisk ekonomiky zamestnávajúcej zahraničného pracovníka.

Človek pokladá za normálne, keď finančne bohatší pomáha tým chudobnejším, bez toho, aby za to niečo požadoval ako protislužbu. Nazýva sa to charita.

V tomto prípade je to však charita obrátená totálne na ruby – tí chudobnejší pomáhajú tým bohatším, asi podľa známeho: „Výnimka potvrdzuje pravidlo“.

Hospodársky oveľa chudobnejšie štáty vynakladajú náklady na vzdelávanie odborníkov a vo všeobecnosti všetkých pracovníkov, ktorí potom pracujú v ekonomikách hospodársky vyspelejších štátov.

Zrejme to bude neustálym vývojom spoločnosti.

Pred r. 1989 sme poskytovali pomoc mnohým chudobnejším krajinám Afriky, chudobnejším od nás, a väčšinou sa tá pomoc nevrátila, bola to z našej strany vlastne charita. Ako bohatší sme dotovali chudobnejších.

Teraz tú pomoc pre zmenu poskytujeme zasa bohatším krajinám Európy, bohatším od nás, a tá pomoc sa tak isto nevracia.

Zrejme nový druh neokoloniálnej charity. Chudobnejší dotujú bohatších.

Nasledujúci príspevok: „B9.5- Oknom vyhadzujeme naše spoločné peniaze“