My znášame náklady, ale zisky už zhŕňajú druhí

Predchádzajúci príspevok: „B9.3.2- Kto je zodpovedný za zlú situáciu zdravotníctve?“ Mladý lekár, odchádzajúci po štúdiách do zahraničia, nie je zodpovedný za biedny stav súčasného zdravotníctva, za utrpenie pacientov.

——————————————————————————————————————————-

Odchod lekárov do zahraničia nie je ale nepríjemnou skutočnosťou len kvôli tomu, že ich štúdium je  pre štát stratové z hľadiska nákladov vynaložených na ich vzdelávanie.

Ich nedostatočný počet, spôsobený odchodom do zahraničia, totiž spôsobuje aj veľmi závažné problémy úplne iného charakteru, pričom postihnutými sú nielen lekári, ale aj osoby, ktoré sú pre vykonávanie práce lekárov  nepostrádateľné – zdravotné sestry.

Tí lekári a tie zdravotné sestry, ktorí neodchádzajú do zahraničia, ale tí, ktorí tu ostávajú, a ktorí dennododenne čelia neutešenej situácii v našom zdravotníctve.

Odchod lekárov do zahraničia sa – okrem predĺženia čakacích dôb na vyšetrenia, na operácie, na rôzne lekárske výkony týkajúce sa pacientov – prejavuje ďaľším závažným dôsledkom.

A tento dôsledok, výborne viditeľný práve  v zdravotnom systéme novopristúpených štátov EU, nie je spôsobený len odchodom lekárov, ale aj odchodom osôb, ktoré sú pre činnosť lekára nenahraditeľné  – zdravotných sestier.

Menej zdravotných sestier znamená, že tie, čo ostali, sa musia venovať – tak, ako aj lekári – zvýšenému počtu pacientov, či už tých, ktorí dennodenne prichádzajú do ordinácie lekára alebo tých lôžkových.

Tak pre lekárov, ako aj pre zdravotné sestry to znamená viacej stresu, psychickej záťaže a pre zdravotné sestry aj záťaže fyzickej – lôžkoví pacienti.

A dôsledok?

Ďalší veľký problém týkajúci sa nielen zdravia týchto dvoch kategórií pracovníkov, ale týkajúci sa celého zdravotníctva. A aký?

Lekár je stresovaný nadmerným množstvom pacientov, zvýšenou emocionálnou záťažou, komunikáciou s nadriadenými, a zdravotná sestra, samozrejme, tiež.

A výsledok? Veľa lekárov a zdravotných sestier sa začína relatívne skoro, v dôsledku veľkej psychickej záťaže a zodpovednosti dostávať do stavu permanentného preťaženia, do stavu vyhorenia.

Jednoducho ten stres, tá emocionálna záťaž spojená s riešením situácie jednotlivých pacientov, a samozrejme aj s administratívou, to neustále preťažovanie vlastného organizmu a nadmerná zodpovednosť si vyberajú svoju daň.

Všetci od nich očakávajú, že budú milí, vnímaví, chápaví, že budú mať na každého čas.

Nikoho nezaujíma, že musia zvládnuť narastajúci počet pacientov aj za svojich kolegov, ktorí odchádzajú do zahraničia, nikoho nezaujíma každodenná písomná byrokracia, nikoho nezaujímajú podmienky poisťovní, ktoré im preplácajú výkony a ktoré vo vzťahu lekár – poisťovňa majú určujúce slovo.

A úplne nakoniec, nikoho nezaujímajú ich osobné problémy   … v rodine,… so zdravím, … v práci.

Sú potrební len na to aby generovali zisk.

Sú výrobnými prostriedkami, ktoré možno po opotrebovaní nahradiť. Tak ako opotrebované auto predčasne zničené nedostatočným  ošetrovaním.

Zničené, opotrebované, využité …  sa vyhodí a zaplatíme si ďaľšie.

A podľa toho sa s nimi veľakrát jedná. „Máš problémy? … máme ich všetci! … makaj a prispôsob sa … alebo odíď!“

Prestáva ich baviť práca, ktorá ich bavila, začínajú byť skeptickí vzhľadom na riešenie ich nevyhovujúcich pracovných podmienok a celej situácie do budúcnosti, strácajú aj tú najmenšiu nádejnú víziu týkajúcu sa zlepšenia situácie v zdravotníctve,  strácajú motiváciu do ďaľšej práce.

A, bohužiaľ, začnú sa ako množstvo iných, stresom poznačených ľudí, tešiť na  … odchod do dôchodku.

Lekári, … ľudia, ktorí rokmi práce naberajú neoceniteľné skúsenosti, tak potrebné v ich práci.

Ľudia, ktorí sa rokmi praxe  stávajú  doslova živými  encyklopédiami  praktických skúseností. Skúseností, ktoré sa nedajú získať žiadnym teoretickým memorovaním, na žiadnej lekárskej fakulte.

A odchod každého takéhoto lekára po dosiahnutí dôchodkového veku je ťažko nahraditeľnou stratou.

Veľa z týchto lekárov pred svojou štyridsiatkou či päťdesiatkou plánuje, že vo svojej práci budú pokračovať aj po dosiahnutí dôchodkového veku.

Logicky počítajú, že po jeho prekročení by bolo hriechom nevyužiť neoceniteľné skúsenosti a schopnosti získané svojou doterajšou lekárskou praxou a odísť do dôchodku.

Nielenže si finančne môžu prilepšiť  – čo však iste nie je hlavným dôvodom pokračovania v práci po dosiahnutí dôchodkového veku – ale ide tu hlavne o pocit satisfakcie a vlastnej užitočnosti v prospech iných, v prospech spoločnosti.

Vedia, že práve vďaka svojmu veku, budú pre štát, pre zdravotníctvo svojej krajiny – svojimi celoživotne nazbieranými poznatkami a skúsenosťami v svojej profesii – vyhľadávaným artiklom, ktorého vzácnosť je podmienená práve ďaľším pokračovaním v ich práci.

Cítia tú potrebu, potrebu plne zúročiť klenotnicu praktických skúseností a znalostí získaných doterajšou praxou a odovzdať a prenechať  ju mladším kolegom.

Svojimi poznatkami v svojom odbore sú títo lekári – oficiálne už dôchodcovia – doslova chodiacou studnicou bohatých skúseností a vedomostí nadobudnutých praxou.

Avšak prípadným odchodom na dôchodok sa však tento poklad v ich hlave zmení na nepotrebný inventár.

Veď každý lekár sa vďaka tej svojej dlhoročnej praxi, vďaka tým svojim praktickým skúsenostiam, po prekročení  tej šesťdesiatky zaradí k tej najlepšej a najskúsenejšej časti lekárskej obce. Majú v hlave neoceniteľné skúsenosti, ktoré by bolo hriechom nevyužiť a zahodiť odchodom do dôchodku,  nenahraditeľné poznatky, ktoré nemožno získať iným spôsobom, než len a len dlhoročnou praxou, prácou s pacientami.

Títo lekári sú svojimi skúsenosťami doslova neoceniteľnými nielen pre mladšiu časť svojej lekárskej rodiny, pre mladších lekárov, ale neoceniteľnými aj pre pacientov.

Sú veľmi dôležití pre kliniky a nemocnice v ktorých pracujú.

Majú v hlavách dlhodobou praxou získané poznatky a skúsenosti, ktorých využitie môže veľa ráz zmeniť k lepšiemu, na pohľad neutešene vypadajúcu prvotnú diagnózu mladšieho, menej skúseného lekára.

Bohužiaľ veľa z tých lekárov neodchádza na dôchod preto, že to bolo súčasť ich životného plánu.

Nie, nebolo, absolútne nebolo.

Práve naopak, veľa z nich už dávno  plánovalo, že svoju dlhoročnú prax, svoje skúsenosti získané v aktívnom veku, budú iste využívať aj po dosiahnutí dôchodkového veku.

Lenže človek mieni a … a zdravie sa mení. Bohužiaľ, vekom, zriedkakedy k lepšiemu.

Asi podľa tej pravduvystihujúcej a všetkovysvetľujúcej lekárskej frázy, ktorú už – všetci tí s viacerými krížikmi na krku – poznáme, a ktorá svojou jednoduchosťou, prostredníctvom pár slov, dokonale vystihuje celú zložitosť zmien zdravia vplyvom nenávratne plynúceho času bez potrebného zložitého objasňovania zdravotného problému: „Zdravie adekvátne veku“.

Tak lekár, ako aj zdravotná sestra sú tiež len ľudia. So svojimi problémami, starosťami a radosťami, sivými, a aj svetlými dňami, ťažkými i peknými chvíľami. Ľudia ako  všetci iní.

Čím viac sa preťažujú, tým väčšia pravdepodobnosť, že tým skôr to poznačí ich zdravie, ich psychiku. Poznačí v zmysle zmeny ich doterajších postojov, v strate motivácie do ďaľšieho odborného rastu, do ďaľšej práce.

Dochádza k vyhoreniu. Tak lekára, ako aj zdravotnej sestry.

Dochádza k stavu, ktorý je  následkom neúmerného preťažovania. Hlavne toho psychického.

Preťažovania, ktoré je aj dôsledkom toho, že je málo lekárov a zdravotných sestier, a tým pádom sa musia postarať aj o pacientov tých „chýbajúcich – odídených – emigrovaných “  kolegov.

Odchod lekárov a zdravotných sestier do zahraničia nespôsobuje teda len stratu vysokokvalifikovaných pracovníkov v zdravotnom systéme ich rodnej krajiny a finančnú stratu v podobe nákladov vynaložených na ich vzdelávanie, ale je aj príčinou preťažovania tých lekárov a sestier, ktorí neodišli, ale tu zostali, a spôsobuje aj predlžovanie utrpenia pacientov.

Nasledujúci príspevok: „B9.3.4- „Lákanie mladých ľudí na štúdiá do krajín Západnej Európy“